Dopoludňajšie zhromaždenie pri hrobe Jozefa Tisa na Martinskom cintoríne v Bratislave sa čoskoro po začiatku rozdelilo na mlčiacu väčšinu skinhedov a spievajúcu menšinu pamätníkov. „Kde sa to mali naučiť,“ vysvetľovali starší nadšenci neznalosť skinhedov, „u komunistov?“
Aj keď bol pracovný deň, školopovinnej mládeži to v oslavách neprekážalo.
„Čo sme my za národ! My sme butatóti a prostitúti,“ skonštatoval smerom k skínom pán, ktorý zbieral podpisy, aby Slovenská národná jednota mohla kandidovať vo voľbách. Jeho sedemročný syn sypal básničku o krásnej slovenčine z malíčka.
Pred začiatkom stáli všetci účastníci strnulo (stretnutie bolo pokojné), neskôr sa však mladí začali nudiť, pofajčievať a pamätníci si ich krivo premeriavali. Prišlo približne 150 ľudí, nerozdeľoval ich len vek, ale aj názor na Slovenskú národnú jednotu, ktorá akciu organizovala. Ani S. Pánis sa nezdal všetkým dostatočne národný.
„Poslali do Ameriky fotografiu slovenskej vlády a vymazali odtiaľ Karola Sidora,“ rozčuľoval sa bývalý vojak slovenskej armády, ktorý prišiel zo Žiliny. „Ale aspoň sa niečo deje. Chodím sem každý rok.“ Pre neho je Tiso človek z rýdzeho zlata. „Koľko mu Židia ponúkali zlata, veď išli do koncentrákov. Ale on nič nearizoval, mal len ruženec a misál. Kto by to vtedy vydržal, nearizovať?“
Pred cintorínom hliadkovala jazdná polícia, policajti prichádzajúcich bez vlasového porastu rutinne kontrolovali, pri hroboch Tisa i Vojtecha Tuku stála čestná stráž SNJ v okovaných topánkach. Návštevníci mierili k Tisovmu hrobu medzi stovkami ďalších hrobov neomylne, očividne tam neboli prvýkrát. Ale boli časy, keď ich prichádzalo viac. (fw)
