Nemci sú v ekonomickej oblasti mimoriadne pragmatickým národom. Aj keď ich skepsa voči euru zostáva pomerne silná, s novou menou sa zmierili ako s nezvratnou vecou (aj keď niektorí z nich ešte stále hovoria o nutnom zle). Z tohto pohľadu nebolo ničím prekvapujúcim, že v polovici decembra zmizli z bankových filiálok štartovacie spoznávacie balíčky euromincí, ktoré bolo možné kúpiť po 20 mariek.
Občania medzi Rostockom a Mníchovom chceli vedieť, čím budú od januára platiť. A nikto sa nečudoval, keď niekoľko sekúnd po silvestrovskej polnoci bankomaty zažili obrovský útok zvedavých klientov. Niektorí v kútiku duše dúfali, že automaty nebudú fungovať a oni potom získajú muníciu na štipľavé eurovtipy. Ozajstná skúška však čakala na obchodníkov a zákazníkov 2. januára - prvý pracovný deň od zavedenia eura.
Predpoludním v banke
Základným krokom je, pomysleli si spotrebitelia, zameniť zvyšné marky za eurá. Samozrejme, v obchodoch možno platiť do konca februára starou menou. Čaro historického okamihu, prvého dotyku nových peňazí, by sa však v nákupnej hektike akosi stratilo.
S prvým eurom treba prísť do styku v banke - kde inde? Na túto myšlienku však prišlo nemálo iných Nemcov. Príslušná filiálka Deutsche Bank bola, podobne ako pobočky iných bánk v iných mestách a dedinách, beznádejne preplnená. Aj napriek tomu, že banky majú tento týždeň od stredy do piatka výnimočne otvorené až do šiestej večer a sú aj personálne pripravené na útok eurachtivých zákazníkov.
V stredu bolo už zďaleka vidno, že človek strávi v eurorade dobrých pár minút. Nakoniec to bola trištvrtehodina. Ako to v tejto krajine býva zvykom, Nemci stáli v rade so stoickým pokojom. Čakali, kým si tí pred nimi vymenia marky za eurá; len kedy-tedy prehodili so susedom nejaké bezvýznamné slovíčko.
Bankovky bolo možné zameniť ihneď, mince dali bankové úradníčky do plastikového vrecúška, zalepili ho, označili menom zákazníka a číslom jeho konta a poslali niekam na zrátanie. O niekoľko dní vraj pripíšu príslušnú eurosumu na jeho konto.
Rady čakajúcich boli celú stredu na nemecké pomery viac ako dlhé. Siahali až na ulicu, každý si zrejme chcel čo najskôr vymeniť staré peniaze za nové. Do magickej sumy 30-tisíc mariek je to dokonca možné bez povinnosti identifikovať sa občianskym preukazom. Každý Nemec, ktorý mal doma nejaké marky zarobené načierno alebo skryté „v pančuche pred daňovým úradom, využil príležitosť a išiel meniť staré peniaze za nové, vo štvrtok pôjde manželka a v piatok potomok“…
Popoludní v obchode
Hrdinkami 2. januára boli pokladníčky v obchodoch. Toto náročné zamestnanie bolo sťažené skutočnosťou, že kupujúci môžu do konca februára platiť v markách, ale vydávať sa môže iba v nových eurách. A nebolo vari zákazníka, ktorý by sa takýmto spôsobom nezbavoval zvyškov starej meny.
Keď si niekto kúpil jogurt a mlieko, dal pokladníčke stomarkovú bankovku. Tá musela vyrátať na pokladnici zvyšnú sumu v markách, zameniť ju za euro a potom vydať nové mince a bankovky, ktoré, samozrejme, ešte nemala tak v oku ako staré. Rady v obchodoch boli teda dlhšie ako inokedy. Ale aj tu sa Nemci ukázali ako trpezlivý národ. Nikto nereptal, každý si zvedavo prezeral nové eurá, čo dostal do ruky.
Cenovky boli mierne zmenené. Ceny v eurách žiarili veľkými písmenami, údaje v markách boli oveľa menšie. Dokonca aj šnúrky do topánok sa dali kúpiť za eurá - obuvník vo svojom obchodíku pozrel na starú markovú cenu, siahol na kalkulačku, šikovne prerátal cenu na novú menu, bez všetkého zobral eurobankovku a zručne vydal euromince.
Epilóg
Prvý pracovný deň bol v banke a v obchodoch výnimočný. Pragmatickí Nemci sa dôsledne zbavovali zvyškov mariek a vymieňali ich za eurá.
Samozrejme, že niektorí boli tak trochu smutní - došlo im, že sa definitívne lúčia s milovanou markou, so symbolom svojej povojnovej ekonomickej úspešnosti, znovuzrodenia po druhej svetovej vojne, so stelesnením legendárneho hospodárskeho zázraku a sily nemeckej ekonomiky.
Gigantická výmena peňazí prebehla 2. januára organizovane, systematicky, bez hysterických scén v banke, samoobsluhe, obuvníctve či novinovom stánku. Prosto - Nemci ani v prvý eurodeň nezabudli na svoje prušiacke korene.
