„Bývali sme v Topoľčiankach, otec bol maloroľníkom. Vyrastal som pri koňoch, ktoré robili na poli a sťahovali drevo z lesov,“ približuje svoje korene František. Po pätnástke sa zapísal do tamojšej jazdeckej školy, ktorú viedol ruský emigrant, donský kozák Osip Osipovič Slobodinský. „Ledva som čakal, až vychodím školu, aby som mohol k nemu nastúpiť. Slobodinský bol veľmi tvrdým, ale dobrým chlapom,“ chváli svojho prvého a najcharizmatickejšieho učiteľa.

S mierne ruským prízvukom, no stroho ako vojak recituje František učiteľove povely: „Sadni, daj plecia dozadu i hlavu hore. Lakte k telu, špičky ku koňovi, päty dole od koňa, zadok pod seba. Nesmieš sedieť ako handra na plote.“

Výcvik nepoznal kompromisy. Režim dňa bol tvrdý. Deň aj noc trávil František spolu s ostatnými chlapcami v jazdiarni, hoci od nej býval len asi dvesto metrov. Domov zbehol len na obed a večeru. „Vstávali sme o tretej hodine ráno a skôr, než sme dostali raňajky, odjazdili sme každý po tri kone. Žrať dostávali skôr než my. Dopoludnia bol výcvik a po obede sme museli všetci povinne spať. Aj v nedeľu. Cez okno sme sa pozerali, ako idú dievčatá do parku. Ale my sme nemohli. Ak Slobodinský našiel niekoho, kto nespal, musel ísť na službu ku koňom,“ spomína František na každodenný kolobeh. Kým nemal osemnásť rokov, nebol na zábave, v kine len dva či tri razy, aj to na jazdeckých filmoch.

Ale mal aj veľa zážitkov, nad ktorými sa dnes František usmieva: „Každú noc sme mávali pri koňoch službu. Striedali sme sa po hodine a pol. Kto si odslúžil, zobudil nasledujúceho a mohol vliezť do postele. Koľkokrát sa stalo, že sa chcelo kamarátovi driemať! Vzal vidly a posunul ručičku na hodinách, čo viseli v jazdiarni. Keď to spravili za noc dvaja či traja, riadne sme si privstali!“

Začiatky neboli ľahké. Keď zliezol z prvej jazdy, pripadal si, akoby cestoval na sude z Ameriky. Ťažkopádne kroky veštili, že má nohy od sedla poriadne otlačené.

Úspechy si vyžadovali húževnatú prácu: „Čím horší výsledok som dosiahol, tým viac ma to ťahalo dopredu. A po každom dobrom výsledku som chcel dosiahnuť viac a viac.“

„Dostal som kobylu z Tekova, volala sa Žemľa. Neťahala, nič nechcela robiť, dali ju na mäso. Keď som ju doviezol, vážila 750 kilogramov, mala zodratú hrivu a chvost ako repica. Kolegovia sa ma posmešne pýtali, čo s ňou budem robiť. Tak som im povedal, že tá raz bude skákať pol druha metra. Rehotali sa mi, že do diaľky. No mal som pravdu, o rok neskôr tá kobylka v Šamoríne skočila výšku 150 centimetrov.“

Dnes je koňov oveľa menej než v minulosti. Z polí a lesov ich vytlačili traktory. František vie svoje o okázalých zakáľačkách, ktoré mali ukázať, že nepotrebujeme kone, ale mechanizmy. „Dnes sú potrebné nie kvôli ich využiteľnosti v poľnohospodárstve, ale pre uchovanie genofondu jednotlivých plemien. Talentované kone dávame na špeciálny výcvik a reprezentujeme nimi Slovensko. Keď niekto vidí ich kvality, pritiahneme ho do Topoľčianok nakupovať. Keď s koňom dosiahneme maximum, môžeme ho použiť do ďalšej plemenitby,“ vysvetľuje František.

Keď zavrie bránu Hippologického múzea, po ktorom sprevádza každoročne tisíce návštevníkov, občas zamieri do jazdiarne. Do koča zapriahne lipicanov, na terén si osedlá plnokrvníka alebo araba. Svet je z konského chrbta najkrajší. „Naozaj ich mám rád, preto som pri nich zostal,“ vyznáva sa zo svojho života v sedle František Hrúzik.

JURAJ GERBERY

FOTO SME - JURAJ GERBERY