Aký názor má slovenská hokejová legenda a bratislavský rodák Jozef Golonka na súčasný vzhľad našich miest? Je Bratislavčanom a má rád svoje mesto, aj keď je plné betónu, dopravných kolapsov a odumierajúcej zelene. S niektorými veľkými stavbami sa nevie vyrovnať, ale na niektoré časti mesta je hrdý. Aké sú jeho predstavy o bývaní a o susedských vzťahoch?

Medzi nami - som rád, že nemusím bývať v paneláku. Kultúra bývania u nás nie je príliš vysoká. Nedarí sa nám udržať činžiaky v takom stave, aby mal človek radosť ísť domov. Keď vstúpim do panelových domov, kde bývajú moji známi alebo rodina, vidím v akom stave sú chodby, výťahy, aj ako sa správajú obyvatelia domu. Zatvoria za sebou dvere do vlastného bytu a čo je pred nimi, to ich väčšinou nezaujíma. Nepokladajú spolužitie s ostatnými ľuďmi za rozhodujúce. Preto, pochopiteľne, netúžim po žiadnom paneláku.

» Ktoré bratislavské dominanty vás priťahujú a čo vám v našom meste prekáža natoľko, že by ste to úplne odstránili?

Najradšej by som odstránil tú nemožnú budovu oproti prezidentskému palácu, ktorá patrí banke. Je ako päsť na oko. Boli tu moji známi z Nemecka a pýtali sa ma, odkedy budujeme oproti prezidentskému palácu garáže. No nevyzerá to ako garáže? A navyše, oproti takému skvostu, akým je Grassalkovičov palác! Viete si predstaviť, že by niekto u našich českých susedov postavil naproti Hradčanom niečo podobné? Oni si historickú tvár svojej metropoly dobre strážia. My, Slováci chceme byť nasilu moderní, ale nevieme to akosi zladiť s krásou historických objektov. Nové stavby by mali vkusne dopĺňať tieto starobylé skvosty, a nie prevyšovať ich a za každú cenu dominovať. Na druhej strane musím pochváliť peknú úpravu pešej zóny Starého Mesta, ktorá nás skutočne reprezentuje. Škoda, že Bratislavský hrad ešte nedostal to, čo si naozaj zaslúži.

» Spomínali ste, že sa rád prechádzate mestom - máte rád nábrežie Dunaja?

Bývalo to príjemné miesto. Myslím, že keď sa robí nová výstavba, akou je napríklad Pribinova ulica, musí sa veľmi citlivo vstupovať do vzhľadu nábrežia. Podľa mňa by historická časť nábrežia, smerujúca až k PKO, nemala byť zastavaná nejakými supermodernými presklennými železobetónovými monštrami len preto, aby na tom niekto zarobil.

Nábrežie trošku pokazila aj nová budova Slovenskej národnej galérie. Ale dnes sú architekti šikovní, a preto verím, že si poradia aj s týmto orieškom. Mohli by napríklad doplniť fasádu niečím, čím by sa stala príťažlivejšou. Alebo aj zbúrať a nechať tam voľný dvor, aby bolo vidieť krásne klenby starej galérie - takto by sa to mi to páčilo. Ale ja nie som architekt, som iba starý Bratislavčan, niekedy sklamaný i nahnevaný na to, čo sa tu deje. Vidím, že do mesta zasahujú ľudia, ktorí sa tu nenarodili, ktorí nepoznajú jeho vývoj a dejiny.

» V meste sa teraz veľa stavia - vznikajú biznis centrá, nové mosty - máme ich podľa vás dosť alebo málo?

Myslím si, že nám chýba ešte jeden most, aby vozidlá neprechádzali cez stred mesta. Mnohé by ho mohli obísť po autostráde. Je to nehorázne, ako hlučná a nepríťažlivá cesta dodnes pretína mesto na dve časti namiesto toho, aby ho obišla po okraji. Najväčšiu katastrofu vidím v tom, že bezstarostne ukrajujeme kúsok po kúsku zo zelene, ktorú sme tu mali. Odovzdávame ju stavebníkom na rozširovanie rôznych biznis centier, hypermarketov, kde neexistuje žiadny strom. Námestie slobody (bývalý Gotvalďák) malo byť, ako po iné jarné obdobia, zahalené do farebného koberca z tulipánov. Keď sa tam teraz pozriete, čo vidíte? Rozbité zablatené plochy, v troch radoch tu autá parkujú na chodníkoch a veľa z toho, čo bolo v minulosti zelené, je teraz rozbité. Škoda, že si nevážime životné prostredie a aj to, čo robilo donedávna Bratislavu krásnou. Namiesto výsadby sú tu betónové plochy, diery - a drzí vodiči budú o chvíľu parkovať priamo vo fontáne. Pozrime sa na Palisády. Autá stoja na chodníku a matky s deťmi musia chodiť po vozovke, kde ich môže zachytiť trolejbus. Málo sa tu rešpektujú práva chodcov.

» Keby ste mali možnosť žiť na ktoromkoľvek mieste na svete - ktoré by ste si zvolili?

Znova by som sa nasťahoval do Bratislavy. Narodil som sa v nej, poznám jej genézu. Ale keby som mohol, určite by som nedovolil všetky zásahy, ktoré boli neraz i brutálne. Mrzí ma, že sme nedokončili metro, a pritom s dopravou sú stále problémy. Všimnite si Viedeň, Budapešť a ostatné mestá na Dunaji - koľko zelene majú ich nábrežia. Nie sú lemované viacposchodovými stavbami ako to mienime urobiť my. V cudzine nám závidia nádhernú polohu nášho hlavného mesta, ale už asi nezachránime jeho charizmu. Nedá sa to, keď tu bolo už toľko zásahov, až je človeku ľúto.

» Vráťme sa k vzhľadu našich obydlí. Niektoré sú skutočne veľ-kolepé, nie je však na ne vidieť ponad mohutné múry...

Ak ich chce niekto stavať okolo svojho domu, nech ide radšej do Ilavy alebo do Leopoldova - tam ich má. Je to jeho problém. Pozemok sa dá chrániť aj tak, aby bolo vidieť, čo na ňom je. Je škoda, že múry často zahaľujú krásu stavieb. Jeden druhého si nevážime, robíme si navzájom zle a veľmi si závidíme. Ukrývame sa pred zrakmi okolia, ignorujeme ľudí okolo seba. Tí, čo nič neukradli, sa predsa nemusia doslova zamurovať. Niektoré časti mesta sú posiate ochrankármi-esbéeskármi, dômyselnou kamerovou technikou a ktovie čím ešte. A to všetko uberá mestu z jeho krásy.

Aj niektoré vily v týchto miestach sú takmer megalomanské - akoby architekti a ich klienti nevedeli, čo s peniazmi. Každý má svoj štýl práce aj svoj štýl bývania, ale podľa môjho názoru sa len ťažko dá vybudovať príjemný a útulný domov zo skla, ocele a betónu. Niektoré stavby vyzerajú tak, akoby ich jediným zmyslom bola túžba odlišovať sa od bežných ľudí.

» Zažili ste veľa hokejových úspechov, boli ste vzorom mladej športovej generácii. Keby ste sa mohli narodiť znovu, zvolili by ste si inú kariéru - napríklad v americkom drese?

Nezávidím mladej generácii, pretože je vystavená tlaku modernej doby. Život, ktorý som prežil, by som nevymenil za nič. Hoci sme tu zarobili menej ako sa zarába dnes v zahraničí, ľudia nás mali veľmi radi, vedeli o nás. Správali sme sa k ľuďom slušne a oni nám to vracali tým, že tribúny boli vždy plné. Zažil som toľko pekných chvíľ ako za päť životov." n