Jednou z vĺn, ktoré hýbu svetom architektúry je návrat k estetike funkcionalizmu. Ďalším silným prúdom, ktorý paralelne tečie popri tomto globálne univerzálnom spôsobe stavania, je programový návrat k tradícii. Na rozdiel od novej architektúry, ktorá sa dá uplatniť takmer v každom prostredí na svete, trendy inklinujúce k už existujúcemu kultúrnemu dedičstvu súvisia s konkrétnym prostredím. Tento trend si však netreba mýliť s láskou k chalupárčeniu. Ide o skutočný únik zo sveta digitalizovanej a konzumnej mestskej civilizácie na vidiek. A tento únik sa často spolu s prijatím starého obydlia prejavuje aj obdivom k tradičnej forme života.Navrat k rurálnosti nie je v architektúre ničím novým. Už v polovici 19. storočia sa v Anglicku spolu

s rozrastajúcou sa industrializáciou a rozmachom priemyselných miest ako reakcia zdvihla vlna obnoveného záujmu o vidiek, tradíciu a prírodu. Minulosť vnímali títo, podľa mnohých vyznávačov parnej lokomotívy spiatočníci, ako stratený raj. Okolo roku 1850 sa obnovuje záujem o umelecké remeslá, zakladajú sa umelecké dielne ako protiklad voči továrenským výrobkom. Stavajú sa aj zelené prímestské zóny - vznikajú v Anglicku v rovnakom čase, ako v Amerike prvé mrakodrapy.

Koniec oslavy moderného človeka - návrat na vidiek

Podobné dôvody vyháňajú aj dnešného človeka z mesta na vidiek a takmer rovnaké dôvody u neho prebúdzajú lásku k tradičnému bývaniu. Socializmus, ktorý vo veľa veciach pokrivil naše myslenie a estetické cítenie, pohŕdal minulosťou. Dôsledkom a dôkazom toho je aj veľké množstvo zbúraných pamiatok; oslavou moderného človeka a moderného bývania bol predsa iný ideál - život v štandardizovanej obytnej jednotke v meste. Návrat k dejinám po páde železnej opony je čoraz markantnejší. Je spojený s odporom k takto prežitej minulosti aj s obnoveným záujmom o život a kultúru našich predkov.

Prežívať znova krásu vlastného detstva

Bývanie na vidieku v obnovenom vidieckom dome má svoje špecifiká. Dnešné potreby sú iné ako tie, pre ktoré bol dom pred desiatkami rokov postavený. Preto sa z povaly stáva podkrovie, z koniarne spoločenská miestnosť, z pitvora kúpeľ-ňa. A starým domom treba venovať more času.

"Vždy som chcela ísť na dedinu. Vyrastala som v tomto prostredí a spôsob, akým sa dnes v mestách žije, mi nevyhovuje," vysvetľuje svoje dôvody pre život na vidieku pani Zuzana. Pozdĺžny niekoľkogeneračný dom so znakmi tradičnej podunajskej rurálnej architektúry jej sprítomňuje všetkých predkov, ktorí tu žili niekoľko generácií. "Veľa sa zmenilo, životné potreby sú dnes iné, ale napriek tomu ma neopúšťajú pekné spomienky na detstvo. A verím, že detstvo v tomto prostredí sa stane rovnako príťažlivým aj pre moje deti a vnúčatá," dodáva pani Zuzana.

Čo môže mestským ľuďom priniesť starý dom

Bývanie na vidieku, v zrekonštruovaných rodičovských domoch z minulých storočí, je na Západe stále prítomnou alternatívou súčasnému bývaniu v mestách, v domoch s naj-aktuálnejším dizajnom. Na rozdiel od nás, nebola kontinuita v týchto krajinách násilne prerušená a väzba na dedičstvo je tam stále silná. Staré obydlia na írskych planinách, anglických studených morských po-brežiach, na brehoch fínskych jazier, talianskych horúcich kopcoch či na francúzskej riviére sú plné babičkovských truhlíc, starých krčahov, postelí, záclon, ťažkých dubových stolov. Niekedy sa tam mestskí ľudia sťahujú až na staré kolená, inokedy však prežívajú ako drobní živnostníci práve vďaka dedičstvu - na farmách svojich rodičov.

Aký je typický vidiecky dom? Takmer nenájdete dva rovnaké - štýl sa mení od dediny k dedine. Ak sú pre severné Slovensko typické drevenice, na juhu je tradičným stavebným materiálom nepálená hlina a trstina. Tradičný vidiecky dom komunikuje so svojim okolím ako žiadny zo súčasných - podľa jeho vzhľadu a ma-teriálu, z ktorého bol vystavaný sa dá okamžite identifikovať lokalita, z ktorej pochádza. Typický je stavebný materiál, forma a veľkosť okien či tvar okeníc alebo aj farba omietky. Dodáva tak svojmu majiteľovi pocit jedinečnosti a maximálnej spriaznenosti s okolím. A práve to je pre jeho majiteľov, v dnešnom čase všeobecne sa strácajúcej kultúrnej identity, asi to najcennejšie.