BŘECLAV - Maročan El Guerrouj vzal do svojej tréningovej skupiny Keňana Kibowena a teraz sa obaja budú v Etiópii pripravovať s Bekelem. Neuveriteľné? Prinajmenej ťažko predstaviteľné.

To, čo je v iných disciplínach priam vylúčené, sa v desaťboji práve deje: aténsky kráľ Roman Šebrle skončil v sobotu v Břeclavi trojtýždňový tréningový cyklus v spoločnosti Maďara Attilu Zsivóczkeho, šiesteho z poslednej olympiády, a o pár dní obaja letia na mesiac do Kalifornie za strieborným z Atén Bryanom Clayom.

Ako to, že v desaťboji vládne také kamarátstvo?

ROMAN ŠEBRLE má poruke jednoduchú odpoveď:

Keď ste spolu na štadióne dva dni, tak sa nemôžete na seba mračiť. V desaťboji nie je taká rivalita ako trebárs v šprinte na sto metrov. Ja viem, že Clay pobeží stovku o pol sekundy rýchlejšie, ale nevzrušujem sa, lebo viem, že ja zasa získam trebárs vo výške. V desaťboji si strážite sám seba, nie súperov.

Čí to bol nápad pripravovať sa v Kalifornii?

Môj. Bavil som sa s Brianom Clayom a vravel mi, že majú skvelý štadión, na ktorom je položený tartan. To je pre nás dôležité, určite nechceme trénovať na monde, lebo je to na nohy kruto tvrdý povrch. Navyše, v Amerike som bol len raz.

A ako sa zrodila spolupráca s Maďarom Zsivóczkym?

Už rok som prehováral trénera, aby vzal do skupiny ďalšieho viacbojára. Dvaja nás aj oslovili, ale netlačili sme na nich, povedali sme im: Rozhodnite sa sami. Potom na nich zatlačili iní a už trénujú v druhej českej skupine. Nám to veľmi neprekážalo. Teraz som však povedal, že už by som niekoho k sebe potreboval. V marci na halových majstrovstvách Európy v Madride prišiel za mnou Attila s tým, že nemá s kým trénovať a či by sme nevzali do skupiny. Spomenul som si, ako mi raz odtiahol tisícpäťstovku a okrem toho som si uvedomil, že je to hotový desaťbojár, ktorý potrebuje len nejaký systém na tréning. Reku, fajn, to môže byť dobré pre oboch.

Padli ste si do noty?

Je to dobrý človek, trénuje sa s ním v pohode.

Nie je samovraždou pripravovať sa so súperom?

Ja už som zažil trénovanie so súperom. Vtedy som však z Tomášovej strany (zo strany Tomáša Dvořáka, bývalého svetového rekordéra pozn. red.) cítil veľmi veľkú zášť, a tak sa trénovať nedá. Attilu také dusno nečaká ani v prípade, že by nado mnou začal víťaziť. Myslím si, že naša spolupráca bude klapať.

Česko má skvelých desaťbojárov posledné poldruha desaťročie, Spojené štáty odjakživa. Do súboja postupne nasadzovali O'Briena, Pappasa, Claya... Ktorý z nich bol najťažším súperom?

S O'Brienom som sa stretol len raz v živote, a to vlani na olympiáde. Prišiel a vraví mi: Myslel som si, že si vyšší. Ja mu na to: Aj ja som si to myslel o tebe. Dlho som súperil s Pappasom. Teraz sa objavil Clay, ktorý v budúcnosti môže byť veľmi dobrý a bude iste hrýzť. Pokladám ho za svojho najväčšieho súpera.

Pred štyrmi rokmi ste ako prvý a dodnes jediný prekročili magickú hranicu 9000 bodov. Čo treba na to, aby zasa padla?

Musí úplne všetko vyjsť. Potrebujete byť dva roky zdravý, aby ste mohli dobre trénovať. Musí sa výnimočne podariť príprava na sezónu a potom aj načasovanie formy na preteky. V nich vám musí zahrať do karát počasie, vietor, ba aj šťastie. Svetový rekord v desaťboji je malý zázrak.

Veríte, že ho ešte raz prekonáte?

Viem, že naň mám. Raz som to už dokázal. A viackrát mi chýbalo máličko. Počas európskeho šampionátu 2002, na ktorý som prišiel skvele pripravený, panoval chlad a dážď a tak som nazbieral iba 8800. Na olympiáde v Aténach mi zasa chýbalo trochu šťastia v diaľke a v žrdi. Dosiahol som tam takmer 8900, a to ešte so zlou tisícpäťstovkou. Ale olympiáda, to nie sú optimálne preteky na svetový rekord.

Na nej kľúčovo ide o medaily...

Horšie je, že vrcholné súťaže mávajú roztiahnutý časový program. V Madride sme vstávali už o pol šiestej, lebo o deviatej či pol desiatej bola prvá disciplína. To je strašné. Prvý deň sa to ešte dá zniesť, ale na druhý je to hrôza. Fíni, organizátori tohtoročných majstrovstiev sveta, sa chvalabohu atletike rozumejú a desaťboj nevnímajú ako disciplínu do počtu. Začínať budeme o pol dvanástej.

Kde je ideálny časový program?

Určite v Götzise. V prvý deň od jednej či pol druhej do šiestej - siedmej a je čas aj na masáž a na druhý deň od pol jedenástej. Aj preto sú tam vždy výkony.

Tam začnete v máji aj túto sezónu, ako každú od roku 1997?

Buď v Götzise, alebo o týždeň neskôr vo francúzskom Arles, kde organizujú míting, ktorý má z roka na rok vyššiu úroveň. Uvidím, kam pôjde konkurencia. Počkám si, čo uprednostnia Američania. Posledného tri a pol roka pod vedením Dalibora Kupku nebývam ešte v čase Götzisu v absolútnej forme. V oveľa lepšej forme sa cítim na vrcholných podujatiach roka. Pre mňa je to dôležitejšie, ako urobiť 9000 v Götzise a potom vybuchnúť na majstrovstvách sveta.

Titul letného majstra sveta vám ako jediný chýba, budete sklamaný, ak ho nezískate ani v auguste v Helsinkách?

Vyhral som olympiádu, čo je pre športovca viac ako čokoľvek iné, takže už nikdy nebudem supersklamaný. Ale nepopieram: doplniť si zbierku titulom majstra sveta je obrovská motivácia. Tohto roku to bude najťažší šampionát, aký sa kedy uskutočnil, ale dúfam, že mi vyjde. Radšej by som však ešte raz vyhral olympiádu, ako sa teraz dvakrát po sebe stal majstrom sveta. Olympiáda je priorita číslo 1.

Čomu vďačíte, že v kľúčových pretekoch dokážete vydať zo seba to, čo vo vás je?

Asi Pánu Bohu. Som od prírody pretekár, baví ma súťažiť. To je niečo, čo sa nedá natrénovať. Je veľa konkurentov, ktorí v tréningoch dokážu skvelé výkony, ale v pretekoch ich nezopakujú. Ja mám to šťastie, že sa v súťaži ešte zlepším. "Doma o štvrť na deväť, o pol deviatej. Keby som vstával skôr, tak by ma trafil šľak. Raňajky a o pol desiatej sa ide na prvý tréning.

Dvaapolročný syn Štěpán vám dovolí tak dlho vyspávať?

S ním je to paráda: od desiatej večer do deviatej ráno spí. O pol druhej prídem z tréningu a ideme spolu spať. On na tri, ja na dve hodiny. Každý ma strašil, že keď príde dieťa, budem nevyspaný, a ja som vyspanejší ako predtým.

Treba si to vedieť zorganizovať?

Rodina je 50 percent úspechu. Ak máte doma zázemie, vrátite sa z tréningu a manželka vie, do čoho vás nútiť a do čoho nie. Našťastie, vybral som si bývalú reprezentantku-osemstovkárku, ktorá vie, čo potrebujem a nenadáva, nanajvýš si občas povzdychne.

V sobotu si v Prahe ako rekreačná športovkyňa zabehla prvý životný polmaratón (za 1:45 h) a chystá sa dokonca na maratón. Kedy sa odhodláte na čosi podobné?

V dohľadnom čase určite nie, uvidím po olympiáde v Pekingu alebo keď skončím s atletikou.

Viete si vôbec predstaviť, že pobežíte vyše 42 kilometrov?

Zatiaľ určite nie. Najdlhšie som v kuse bežal 45 minút. Behávame tempom päť minút kilometer, takže to vychádza na deväť kilometrov.

Šebrleho rekordy - svetový a osobné

FOTO SME - PAVOL MAJER, TASR

Autor: MARIÁN ŠIMO