Básne Mariána Kubicu si vo výkladných skriniach našej literatúry dlho hľadali miesto. Sú bez zveličovania poznačené bojom o prežitie. Dôvod je prostý. Ich autor vystriedal mnoho povolaní - od poštára cez smetiara, pastiera kôz až po bezdomovca alebo bež-domovca, ako tomu sám smutno-žartovne vraví. Azda len literatúrou sa neživil.
Dnes, keď mu cinknete na mobil, ozve sa: "Tu je kúria Platona Bakera." Kubica išiel na lepšie. Vo svojom novom pôsobisku má aj písací stroj - počítač vraj nechcel - a jeho mecén Platon Baker pravidelne kontroluje miestnu krčmárku, či umelca nachovala, nakŕmila a napojila, a dopĺňa mu kredit.
S Kubicovými básňami to tiež bolo trochu inak, ako je v dobrej spoločnosti zvykom. Od fenomenálnych textov piesní zo života, ktoré písal pre šansoniérku Zuzu Hubovú, sa posunul k spravovaniu odkazu vyhubeného básnika-mohykána Jana Ondruša. Stal sa jeho jediným zostávajúcim pokračovateľom.
A medzitým, po desaťročiach čakania, Kubica debutoval aj vlastnou zbierkou poézie. Pre takého vynikajúceho básnika je vydanie prvotiny dosť dôležitá udalosť, hoci si na ňu počkal hádam dlhšie ako všetci jeho vrstovníci dovedna.
Už po prečítaní prvej básne zbierky je zrejmé, že nejde o nijaké diétne kúsky. Zároveň je úvodná Pieseň o spaní jediným pôvodným textom z čias, keď ešte Kubica písal melodické pesničky pre Hubovú. Možno sem ešte atmosférou spadá Báseň na opustenú gazdinku. Ďalšie texty sú podstatne novšie a majú aj veľmi odlišnú stavbu od tých prvších, omnoho poetickejších, čítavejších.
Kubica svoje verše rozlomil, rozdrmolil, akoby ich hovoril hlasom človeka, ktorému je zima, rozpomlčkoval ich. Odmlčiava sa po každej slabike a odznova sa priberá k reči s neutíchajúcou vehemenciou. Takáto naliehavosť je dnes v poézii už vzácna a cítiť za ňou skutočné nasadenie, zámer ozajstného básnika.
Reč Kubicu očarovala. Dýchla mu na krk. Dala mu za úlohu obnoviť pôvodné písmo človeka, nepodchytené gramatikou, ktorým dnes nik nesmie písať. Posvietila mu svetlom merateľným len v starších jednotkách jasu.
Kubica preto nie je kompatibilný so žiadnym literárnym prúdom či smerom, nepatrí do žiadnej škatuľky. Patrí k skutočným umelcom, za diela ktorých snobi dnes nedajú ani päť korún. No ak sa im predsa len dostane rozhrešenia týchto veršov, doznajú, že ich účinok je pravý a katarzný. JÁN LITVÁK
