Vŕbová kôra sa v 19. storočí bežne používala proti horúčke, bolestiam a zápalom. Na našom území sa nachádza asi 20 druhov vŕb. Liečivú látku môžeme získať zo všetkých. Kôru získavame z dvoch- až trojročných konárov. Reže a olupuje sa v pásoch dlhých asi 25 centimetrov. Suší sa pri teplote 40 až 60 stupňov. Kôra nevonia a má horkú chuť. Obsahuje salycil, flavónové glykozidy, triesloviny, šťaveľany a ďalšie látky.

Ako liek používali kôru z vŕby už v staroveku. Svedčí o tom nález papyrusu z roku 1500 pred naším letopočtom, na ktorom je detailne opísané liečenie zápalov. V 18. storočí využívali vŕbové extrakty proti zimnici. Známy bol aj preparát s obsahom kyseliny salycilovej, ktorým liečili reumatickú horúčku. Dráždil však tráviacu sústavu a mal nepríjemnú chuť. Tieto nedostatky boli odstránené v roku 1899, keď chemici vyrobili preparát z kyseliny acetylsalycilovej, ktorý pomenovali aspirín. Aj v súčasnosti patrí medzi najpoužívanejšie lieky (antipyretikum, analgetikum a antireumatikum).

V ľudovom liečiteľstve sa vŕbová kôra používa do kúpeľov, na ošetrenie ťažko sa hojacich rán, pri potení nôh a podobne. Pridáva sa aj do protizápalových mastí. Vysoké dávky však pôsobia toxicky. Droga sa nesmie používať pri citlivosti na salyciláty, pri žalúdočných vredoch, vredoch dvanástornika a v tehotenstve. Počas jej užívania musí organizmus dostávať vyššie dávky vitamínu C.

(kin)