Izbové aj túlavé mačiatka sú rovnako milé a hravé. Čaká ich však úplne odlišný osud, ktorý závisí od toho, na akých ľudí natrafia. Vďaka internetovej stránke www.mackysos.sk majú však všetky väčšiu šancu na šťastný mačací život.
Jedným zo symbolov jari sú mačiatka. Zďaleka nie všetky sa však dočkajú idylického života. Hoci vo svete sú mačky čoraz obľúbenejšie a v niektorých krajinách, napríklad v Británii, dokonca už predstihli psov, na Slovensku sa s nimi príliš nemazneme. Po sídliskách visia proti nim štvavé pamflety a varovania, aby ich obyvatelia pod hrozbou pokuty nekŕmili. Mačky ulice najpravdepodobnejšie čaká rýchla smrť pod kolesami auta, alebo pomalšie umieranie na parazity či infekcie. Na dedinách ich trávia, strieľajú a topia. A zďaleka nielen slepé, čerstvo narodené mačence. Do mecha pokojne putuje aj dospelý kocúr. A to ešte nie sme takí brutálni ako v Grécku, kde bolo zvykom na dedinách nechcené mačky a psy zaživa zakopať do zeme.
V civilizovanom svete sa však už zaktivizovali mačkám na pomoc. Bežne na to využívajú aj najmodernejšiu techniku - internet. Internetovej pomoci sa dočkali už aj slovenské mačky, dokonca skôr ako opustené psy. Webové stránky "mackysos" sú prvou lastovičkou, ktorú vypustilo zopár nadšencov. Podarilo sa im už napraviť desiatky mačacích osudov.
Felixov príbeh
Začnime práve príbehom z internetu. Z dvoch dôvodov. Jednak, pomoc mačkám sa najlepšie hľadá práve vďaka emocionálnemu prerozprávaniu osudu najdúcha. A po druhé, Felix ešte stále nie je doriešený prípad.
Jedna z košickým mačacích aktivistiek spomína, ako na ňu v decembri minulého roku zúfalo mňaukal na ulici čierno-biely kocúrik. Doma už mala mačku aj psa, navyše bývala s rodičmi v malom byte, nemohla ho teda zobrať domov. Lenže, na druhý deň bol kocúr na zastávke zase. Obtieral sa ľuďom o nohy, každý naňho súcitne hľadel a to bolo všetko. Keď išla večer vyniesť smeti, stále tam mrzol. Bolo jej z toho nanič a cez noc sa rozhodla, že pre neho musí niečo urobiť. Ráno naozaj ešte sedel na lavičke a bolo vidieť, že je už slabý. Zobrala ho domov a nakŕmila. Z jeho správania bolo zrejmé, že žil v byte. Začala mu hľadať nového majiteľa, až sa ho podarilo umiestiť u staršej panej, v dedinke vzdialenej od Košíc vyše tridsať kilometrov.
Prešli dva mesiace a zrazu jej na ulici beží oproti čierno-biely kocúr. Neverila vlastným očiam. Bol to Felix. Ukázalo sa, že pani, ktorá si ho zobrala, pred dvoma týždňami zomrela. Ako kocúrik doputoval späť do Košíc, zostáva záhadou. Bol však v strašnom stave, samá rana, vychudnutý, ledva stál na nohách. Týždeň iba spal. Teraz je už v poriadku a opäť sa preňho hľadá nový domov.
SOS pre mačky
Internetové stránky "mackysos", kde je aj Felixov príbeh, založila pred necelým rokom Marika Jelinková. Hlavnou myšlienkou bolo vytvoriť slovenskú databázu mačiek v núdzi, ktoré by sa dali adoptovať prostredníctvom webu. Na Slovensku totiž neexistovala organizácia, ktorá by sa starala výhradne o mačky. Väčšinou sú tu útulky, ktoré sa starajú o psov, a popritom prichýlia aj mačky. Niektoré psie útulky mačky neberú vôbec.
Marika Jelinková začala spolupracovať so Slobodou zvierat, s útulkami i ľuďmi, ktorí pomáhajú mačkám. Cez internetové stránky sa takto dali dokopy viacerí milovníci mačiek. Napríklad Erika Koklesová a Kamil Krnáč.
"Hľadali sme mačky do stajne, ku koňom, aby nás zbavili myší a potkanov," vysvetľujú. "Narazili sme na internetové stránky, núkajúce mačky na adopciu. Skvelá myšlienka, ale bolo ju treba zastrešiť. Vznikol preto nápad založiť občianske združenie. Podarilo sa to v decembri. Oslovili sme útulky vo všetkých regiónoch aj súkromných záchranárov, ktorých voláme depozitári. Sú to ľudia, ktorí mačku zachránia, ošetria a potom sa ju snažia ďalej umiestniť. Nie zberatelia, lebo to sú fanatici, ktorí doma zhromažďujú neraz aj niekoľko desiatok mačiek a nechcú ich pustiť ďalej. Depozitárom sa môže stať každý, kto si vezme zatúlané mačiatko, odblší ho, odčerví, zaočkuje a keď je zdravé, ponúkne ho na adopciu. Musí byť ochotný investovať vlastný čas aj peniaze, lebo združenie prepláca len veterinárne ošetrenie a prispieva na kastráciu, no zaplatiť podstielku, kŕmenie, to je na depozitárovi. Našimi členmi sú aj chovatelia papierových mačiek. Je medzi nimi dosť ľudí, ktorí, keď nájdu opustenú mačičku, postarajú sa o ňu a snažia sa ju umiestniť."
Adopcie cez web
Cieľom združenia nie je odchytávať divoké mačky, ktoré nie sú zvyknuté na kontakt s ľuďmi.
Na to sú útulky, ktoré majú kastračné programy. Bežne to robí napríklad Sloboda zvierat. Združenie pomáha mačkám, ktoré sú prítulné, vidno, že ich niekto vyhodil. Alebo malým mačiatkam, ktoré nemajú šancu bez pomoci prežiť. Tiež šíri osvetu, lebo mačky sú u nás stále zaznávané, panuje kopec predsudkov a neinformovanosť. No najmä, hľadá cez web nových majiteľov.
Adopcia cez internet sa veľmi osvedčila. V Slobode zvierat mali vždy množstvo nechcených mačiek, no odkedy fungujú internetové stránky, ich počet sa výrazne zmenšil. Napríklad, v januári ich zostalo len šesť. Členovia združenia pravidelne chodia do ich útulkov, aby aktualizovali fotky. Ľudia na webových stránkach potom nájdu ich fotografie a príbehy. Je tu aj diskusné fórum, rady... Návštevnosť stránok rastie zo dňa na deň.
Združenie čerpá skúsenosti najmä z Čiech. Odtiaľ prevzali napríklad nápad umiestňovacích výstav:
"Je to veľká inšpirácia. Česi sú dva kroky pred nami, ale pomáhajú nám. Napríklad, ak sa na ich stránky obráti niekto zo Slovenska, odkážu ho na nás, pravidelne tiež preberajú články z nášho webu," vysvetľuje Erika Koklesová.
Augiášov chliev
Pomoc mačkám sa nikdy nekončí. Akonáhle sa podarí umiestniť jednu, hneď je tu ďalší adept na adopciu. Erika Koklesová popisuje niektoré prípady:
"Naposledy sme umiestnili veľmi prítulného kocúrika, ktorého ľudia vzali od bezdomovcov. Možno by skončil v kotlíku, nám sa ho podarilo umiestniť behom týždňa. Alebo Escada, nádherný dlhosrstý kríženec. Mal smolu, že pani, čo si ho zobrala zo Slobody zvierat, chcela maznáka, lenže prvé, čo spravila, bolo, že ho okúpala. Bránil sa a stresovaný ju pohrýzol. Vrátila ho teda s nálepkou plachý a agresívny. Práve vtedy sme do stajne hľadali 'plašanov', teda mačky, ktoré nie sú zvyknuté na ľudí, nepotrebujú dotyk. Zobrali sme z útulku tri a Escada bol medzi nimi. Dali sme ich do voliéry, lebo v novom prostredí treba mačky na mesiac zatvoriť, aby sa udomácnili. No už o dva týždne sa Escada začal obtierať o nohy, vyslovene vyžadoval pohladkanie. 'Agresívny plašan' nakoniec skončil u jednej našej členky a je z neho maznáčik, ktorý spáva v posteli. Potreboval len trpezlivosť."
Osud prial aj poloslepým mačiatkam.
"Báli sme sa, či sa nájde niekto, kto bude ochotný adoptovať si nevidiace mačence. Mačiatka ponechané osudu totiž často napádajú vírusové ochorenia a parazity a ak sa neliečia, doplatia na ne smrťou alebo oslepnutím. Našla sa však dobrá duša, ktorá si ich vzala a trpezlivo im ošetrovala choré oči očiankou. Napokon sa oči podarilo zachrániť. Mačky síce vidia iba slabo, ale vôbec im to nevadí. Sú veselé a hravé ako všetky ostatné mačiatka. Dokonca sa umiestnil aj kocúr bez nohy. Bol z rakúskeho útulku, s ktorým má kontakty naša spolupracovníčka. Doslova si ju vybral, keď tam bola dohodovať adopcie. Stále za ňou chodil, až si ho odviedla. Je najlepším dôkazom, že aj handicapovaná mačka môže žiť šťastným životom."
Podvodník
Na čele združenia stojí muž - Kamil Krnáč. Aby sa neznevažovala činnosť, že ho dalo dokopy len zopár útlocitných starých dievok, čo je ďalší tradičný predsudok. Diskusia na webe potvrdila, že je to nezmysel. Muži majú radi mačky rovnako ako ženy.
Aj Kamil Krnáč má v domácnosti hneď tri. Z útulku je však až tretia, pri prvých dvoch o tejto možnosti v rodine neuvažovali. Jednak o tom skoro nič nevedeli, zato poznali fámy, že zviera z útulku radšej nie, lebo bude choré. Keď však hľadali mačky do stajne ku koňom, vzali si troch kocúrov z útulku. Ani jednému nič nebolo. Jedným z nich bol Čertík, ktorý sa prebojoval až do domácnosti.
"Zahral na nás divadlo. Do Slobody zvierat sme si zámerne prišli pre plachých kocúrov, ktorí by v stajni mali ideálny život. Na prepravku sa však usadil krásny čierny kocúr a začal na nás mňaukať. Odohnali sme ho - teba si určite niekto vezme, my hľadáme plaché, ťažko umiestniteľné mačky. O chvíľu sme naozaj zbadali, ako sa v kúte schováva čierny kocúr. Až v stajni sme zistili, že to bol on. Akoby rozumel, zahral plachého, no potom za nami stále behal, obtieral sa o nás. Evidentne potreboval kontakt s ľuďmi. Tak nám prirástol srdcu, že sme si ho nakoniec odniesli domov."
Momentálne sa na webe hľadá domov napríklad pre prítulnú čiernu mačku s dvoma murovanými mačencami, ktoré sa jej narodili v útulku.
"Vzali sme ich odtiaľ, lebo pre mláďatá to nie je bezpečné prostredie. Predsa len sú tam v karanténe aj choré mačky," vysvetľuje Erika Koklesová. "Tiež hľadáme domov pre mačičku, ktorú niekto evidentne vyhodil, našli sme ju vysilenú na ľade. Dávame ju dohromady, vykastruje sa a bude vhodná na adopciu. Rovnako, ako čistokrvná biela perzská mačka Nela, ktorá tiež skončila v útulku."
o o o
Jeden z predsudkov je, že si nemožno zobrať dospelú mačku, lebo si nezvykne na nové prostredie. Nie je to pravda, treba len zviera aspoň na mesiac zatvoriť povedzme do voliéry, aby nasalo nové pachy a zvuky. Najlepším príkladom je Murko. Majiteľ ho týral, zlomil mu nohu, dokonca ho postrelil. Dobrá duša ho zobrala od veterinára, kde bol na utratenie. Doslova ho vydrankala, zaplatila operáciu a po zotavení si kocúra vzali koničkári. Veterinár ich varoval - je príliš plachý, má s ľuďmi zlé skúsenosti, určite utečie. Murko však zostal. Pohladkať sa síce nedá, ale usilovne loví myši a potkany. A keď stajník čistí boxy, vždy si sadne obďaleč a robí mu tichého spoločníka.
FOTO - MICHAL HATRÁK a web
Mačky mávajú početné vrhy niekoľkokrát do roka. Máloktoré mláďa sa však dožije dospelosti. Húfne hynú na cestách alebo na infekcie a parazity, živoria v neprirodzenom mestskom prostredí. Na dedinách je zase zvykom topiť ich. Pritom existuje humánne riešenie ako počet mačiek regulovať. Kastrácia, ktorá zabráni množeniu nechcených zvierat.
Felix mal veľkú smolu. Už dva razy prišiel o majiteľa. Prvý ho v zime vyhodil na ulicu, kde ho našli dobrí ľudia a umiestnili ho k novej panej. Po dvoch mesiacoch však zomrela a kocúr, nevedno ako, preputoval v zime vyše tridsať kilometrov a znova vyhľadal tých, ktorí mu už raz pomohli. Ujali sa ho a veria, že do tretice sa im podarí pripraviť mu lepší život.
V útulku končia aj plemená, ktoré ľudia vyslovene vyšľachtili pre život s človekom a na tulácky život sú absolútne nepripravené.
