Ramon Sampedro a jeho priateľka Ramona Maneiro.
Vždy z času na čas sa objaví vo svete prípad, ktorý znovu vyvolá diskusie o eutanázii. Pred dvoma rokmi to bol napríklad príbeh Francúza Vincenta Humberta. Po automobilovej havárii oslepol, onemel, nemohol sa hýbať a trpel neustálymi bolesťami. Jeho jedinou túžbou bolo skončiť so životom. V deň 22. narodenín mu ju splnila vlastná mama s pomocou lekára.
Najnovšie celý svet sleduje umieranie Američanky Terri Schiavovej, ktorá prežívala 15 rokov v kóme. O odpojenie z prístrojov požiadal jej manžel a americké súdy jeho žiadosť schválili. Aj keď v tomto prípade nežiadala o smrť sama pacientka, téma eutanázie znova ožila. Otázka znie: má ťažko chorý človek právo rozhodovať o svojom odchode zo života? Má právo žiadať, aby mu niekto pomohol zomrieť?
Svoj veľký prípad eutanázie má už niekoľko rokov aj Španielsko. Naposledy sa oživil predminulý týždeň, keď sudcovia už druhý raz rozhodovali o osude Ramony Maneiro, ktorá pomohla zomrieť svojmu ťažko postihnutému priateľovi Ramonovi Sampedrovi.
Žiť je právom, nie povinnosťou
Ramon Sampedro bol prvým Španielom, ktorý sa práva zomrieť domáhal na súde. Jeho životný príbeh pritiahol aj španielskych filmárov a snímka režiséra Alejandra Amenabara Mar adentro (u nás sa premieta pod názvom Volanie mora) získala tento rok Oscara za najlepší zahraničný film a odniesla si takmer všetky ceny Goya, španielskej obdoby Oscara.
V tomto prípade naozaj platí, že najväčšie príbehy píše sám život. Ramon, lodný mechanik z Galiciena na severozápade Španielska, mal 26 rokov, keď po skoku z útesu do mora narazil hlavou o dno a jeho telo navždy znehybnelo. Nasledujúcich dvadsaťdeväť rokov prežil ochrnutý od hlavy po päty na jednej posteli, v jednej izbe v rodnom dome so svojím otcom, bratom, jeho ženou a ich synom.
Posledné roky života túžil len po jedinom - zomrieť. Lenže ako, keď bol vo všetkom odkázaný na pomoc druhých? Ako zabezpečiť, aby ten, kto mu pomôže, nebol trestne stíhaný? Svojho práva na smrť sa domáhal na španielskych súdoch, tie mu však nevyhoveli. A popritom neustále hľadal skutočného priateľa - toho, kto mu pomôže zomrieť.
Nakoniec sa mu to podarilo. Dvanásteho januára 1998 vyprázdnil pred videokamerou pomocou slamky pohár s cyankáli, ktorý mu čiasi ruka postavila na nočný stolík. Ešte predtým však prečítal Španielom svoj odkaz: "Sudcovia, politické a náboženské autority, keď vidíte moje zdeformované a atrofované telo, pýtam sa vás, čo pre vás znamená dôstojnosť. Nech odpoviete čokoľvek, pre mňa toto neznamená dôstojný život. Žiť je právom, nie povinnosťou. Ja som túto povinnosť znášal 29 rokov, 4 mesiace a niekoľko dní. Odmietam pokračovať ďalej."
Priznanie: Bola som jeho rukami
Dnes už celé Španielsko vie, že keď vyslovoval tieto slová, za kamerou stála jeho priateľka Ramona Maneiro, o ktorej osude rozhodovali galícijskí sudcovia pred niekoľkými dňami už druhý raz. Prvý raz stála pred súdom hneď po Ramonovej smrti, keď bola jedinou podozrivou. V roku 2000 však súd rozhodol, že proti nej neexistuje dostatok dôkazov a oslobodil ju.
Prípad sa opäť otvoril v januári tohto roku, keď sa Ramona v televíznej talkshow o eutanázii priznala, že to bola naozaj ona, kto položil Ramonovi na nočný stolík pohár so smrteľným jedom.
"Bola som jeho rukami, rukami, ktoré potreboval," povedala. Na otázku, aký má z toho pocit, odpovedala: "Som spokojná, ale nie pyšná." Dodala, že na posledné okamihy života svojho priateľa sa nemohla pozerať, preto sa zatvorila do kúpeľne a kameru nechala bežať.
Talkshow v Španielsku sledovalo 1,5 milióna divákov. Hneď nasledujúci deň sudcovia prípad Ramona a Ramony opäť otvorili.
Zodpovedný som ja
Na súde zastupovali Ramonu právnici z organizácie DMD - Derecho a mirir dignamente (Právo na dôstojnú smrť). Táto organizácia, ktorá pomáhala Ramonovi a dnes pomáha viacerým ťažko chorým ľuďom v Španielsku, zorganizovala teraz kampaň, pri ktorej prišlo na súd viac ako 14-tisíc podpisov s priznaním: Pomohol som zomrieť Ramonovi Sampedrovi.
Ramona veľmi dobre vedela, prečo vystúpila v televízii s priznaním po siedmich rokoch - presne toľko totiž v Španielsku treba, aby sa premlčal čin, za ktorý hrozí trest od dvoch do piatich rokov väzenia.
Súd ju naozaj oslobodil, keď šalamúnsky vyhlásil, že Ramona nie je za pomoc pri samovražde trestne zodpovedná, pretože jej čin je premlčaný.
Ramon pritom sudcom vo svojej poslednej spovedi odkázal: "Môžete potrestať osobu, ktorá mi pomohla, bude to pomsta legálna, ale nie legitímna. A bude to pomsta nespravodlivá, pretože viete, že jediný zodpovedný som ja. Ak sa ju predsa len rozhodnete potrestať, radím vám, odtnite jej ruky a nohy, pretože to je jediné, čo som potreboval. Svedomie bolo moje, rovnako ako tento čin a túžba zomrieť!"
Ramona označila rozhodnutie súdu za "víťazstvo svojho priateľa" a novinárom pred svojím domom v galícijskom meste Boiro povedala, že vo svojom boji bude pokračovať, "aby raz v Španielsku existoval zákon, ktorý bude možné použiť, keď to niekto bude potrebovať".
Z lásky sa človek nezabíja
Ramon Sampedro bojoval na španielskych súdoch za právo zomrieť od roku 1995. Vtedy sa prvý raz obrátil na prvostupňový súd v La CoruŇna a žiadal odpoveď na otázku, či lekár, ktorý mu pomôže zomrieť, bude trestne zodpovedný. Súd potvrdil, že ide o trestný čin pomoci pri samovražde, za ktorý hrozí väzenie od dvoch do desiatich rokov. O rok neskôr sa teda Ramon obrátil na vyšší súd, ktorý však rozhodnutie nižšieho súdu potvrdil. Ramon preto napísal na Ústavný súd a namietal proti porušovaniu svojich práv a obmedzovaniu dôstojnosti. Súd jeho prípad prijal, ale skôr, ako o niečom rozhodol, Ramonovi sa podarilo nájsť človeka, ktorý mu pomohol zomrieť.
Ramonu vo svojej poslednej vôli ustanovil za nasledovníčku, ktorá mala pokračovať v jeho súdnych sporoch. Ústavný súd však toto nasledovníctvo neuznal za legálne a v roku 1998 prípad uzavrel bez toho, aby odpovedal na otázky.
Ramona sa teda obrátila na súd v Štrasburgu. Ten však odmietol prípad prijať a ju označil za osobu nelegitímnu pokračovať v spore. Ramona napísala aj na medzinárodnú organizáciu International covenant on civil and political right, tá však o spore nerozhodovala, lebo nepatril do jej kompetencie.
"Ak súd spor uzavrel, ostatní môžu teraz robiť to isté," povedala Ramonova švagriná Manuela S'Anles, ktorá sa o nehybného príbuzného 29 rokov starala. Pre ňu nie je Ramona nič iné ako vrahyňa. A Sampedrov brat, ktorý s jeho túžbou po smrti nikdy nesúhlasil, na Ramoninu obhajobu, že to, čo urobila, urobila z lásky, reagoval: "Pre lásku sa človek nezabíja."
Film a fakty
Filmové spracovanie Ramonovho osudu zobrazuje verne skutočnosť. Režisér Alejandro Amenabaro nič nepridával, všetko sú fakty. Len advokátka, ktorá vo filme pomáha Ramonovi so súdnymi spormi, bola v skutočnosti novinárka, ktorá trpela na nevyliečiteľnú, plazivú sklerózu multiplex. Pomohla mu tiež vydať zbierku básní, ktoré napísal počas 29 rokov na posteli ústami (Cuando yo caigo - Ako som to vydržal). Ramonovi sľúbila, že ona bude jeho skutočným priateľom, že zomrú spolu. Jej manžel ju však nakoniec presvedčil, aby to nerobila.
Ramona Maneiro vstúpila do života nehybného Ramona po tom, ako ho videla rozprávať o svojom utrpení v televízii. Mladá žena, s ktorou sa život tiež nemaznal (s dvoma mužmi mala dve deti, obaja ju opustili, prišla o prácu), chcela pôvodne Ramona navštíviť len preto, aby mu povedala, že vždy existuje niečo, prečo sa oplatí žiť. Hneď pri prvom stretnutí však vznikol medzi nimi zvláštny vzťah. Ramona tvrdí, že to bol prvý muž, ktorý jej rozumel a bol k nej citlivý. Keď mu za to ďakovala a vyznávala mu lásku, povedal jej: "Kto ma skutočne miluje, pomôže mi zomrieť. To je pre mňa láska."
Filmová predstaviteľka Ramony, herečka Lola DueŇnas, pre magazín Psychologies povedala, že až doteraz si nevedela predstaviť niektoré veci ako prejav lásky. "Až teraz som pochopila, že láska má veľa podôb."
Nie smrť, ale pohyb
Film Volanie mora vyvoláva v Španielsku stále veľké diskusie. Eutanázia, rovnako ako v iných krajinách, má svojich odporcov aj stúpencov. A televízne talkshow im dávajú dostatok priestoru. Pred pár dňami takto vystúpil Javier RomaŇnach, prezident Fóra za nezávislý život, ktorý je veľkým kritikom Ramona Sampedra aj filmu o ňom.
Javier RomaŇnach je od trinástich rokov ochrnutý od pása nadol. Stalo sa mu to pri dopravnej nehode. Vyštudoval za inžiniera - informatika a teraz bojuje v Španielsku za slobodu pohybu imobilných ľudí. Javier tvrdí, že cestou nie je zomrieť, ale boj za slobodu pohybu. "Chcete ísť niekam lietadlom, autobusom, taxíkom, chcete študovať, ísť si večer vypiť, vždy máte problém dostať sa niekam," povedal v televíznej talkshow Čerešne. Jeho organizácia sa snaží upozorňovať na všetky obmedzenia imobilných ľudí. Naposledy robila prieskum v španielských železniciach Renfe a zistila, že v 57 percentách (z 549 ciest) sa vozičkár vôbec nedostane do vlaku, v 12 prípadoch sa nedostane na WC a nikdy si nemôže vybrať, v ktorej triede chce sedieť.
Aj to je jedna z podôb diskusie, ktoré sa dnes vedú v Španielsku. A aj tú vyvolala smrť Ramona Sampedra.
foto - reuters a archív
Testament života
Hoci je eutanázia v Španielsku nelegálna, zákony jednotlivých provincií povoľujú spísať Testamento Vital (Testament života), kde môže človek napísať, že v prípade, ak nebude schopný rozhodovať o svojom živote, alebo bude závisieť iba od prístrojov, želá si smrť. So spísaním Testamento Vital pomáha chorým organizácia Derecho a mirir dignamente DMD, ktorá má pobočky po celom Španielsku a je členom svetovej federácie podobných organizácií.
Za eutanáziu hrozí v Španielsku šesť rokov väzenia.
o o o
V Európe je dobrovoľná smrť nevyliečiteľne chorých dospelých ľudí povolená od roku 2002 v Belgicku a v Holandsku. V Holandsku môžu o dobrovoľnú smrť žiadať už aj deti od 12 rokov - do 16 rokov so súhlasom rodičov, od 16 rokov stačí, keď blízkych o svojom rozhodnutí informujú.
Na Slovensku sú eutanázia a asistovaná samovražda neprípustné.
Film nakrútený podľa skutočného príbehu Ramona Sampedra sa u nás premieta pod názvom Volanie mora. Získal tohtoročného Oscara pre najlepší zahraničný film. Hlavnú úlohu stvárnil španielsky herec Javier Barden (na snímke), jeho priateľku, právničku herečka Belén Ruedaová. Mimochodom, téma eutanázie sa objavila už aj v ďalších oscarových filmoch. Vlani získala sošku za najlepší zahraničný film kanadská snímka Invázia barbarov, v ktorom zomiera s pomocou svojich príbuzných a priateľov univerzitný profesor trpiaci na rakovinu, a v úspešnom tohtoročnom americkom filme Million Dollar Baby podáva ťažko zranenej mladej boxerke (Hillary Swanková) smrtiacu injekciu jej tréner (Clint Eastwood).
Ramon Sampedro sa roky snažil, aby mu súdy povolili umrieť.
Smrť, nakrútená na video, sa dostala aj do televízie. Dcéra Ramonovho brata pre El País povedala, že Ramonov otec sa zbláznil, keď videl svojho syna v televízii zomierať. "Agónia trvala polhodiny."
Keď sa Ramony pýtali, aký má pocit, že pomohla priateľovi umrieť, povedala: "Som spokojná, ale nie pyšná."
Autor: ANDREA HAJDÚCHOVÁ, Španielsko
