Na poludnie, predtým, ako by bol Kristián na niekoľko dní odcestoval, ešte raz mu kládol na dušu, aby nemeškal ani minútu. Na takom snobskom mieste, ako je Petit Café, si veľmi zakladajú na formálnostiach. Kto sa oneskorí hneď pri prvej príležitosti, tomu rýchlo ukážu, kde sú dvere. Ale nesmie prísť ani skôr. Nesmie prezradiť, že je to preňho životne dôležité. Lebo ak si to všimnú, budú ním pohŕdať a pridelia mu najordinárnejšie, najpodradnejšie práce.

- Byť presný, odpovedať zvoľna, ale spôsobne. Nie veľmi nahlas, ale ani nie priticho. Avšak v každom prípade sebavedome, no jednako zasa nie prepiato sebavedome. Budiť dobrý dojem. To je teraz najdôležitejšie, - zvýšil hlas Kristián, ktorý ho prichýlil ešte len pred týždňom, ale už sa správal tak, akoby bol jeho starším bratom.

Kristiánovo otcovské správanie ho trochu znervózňovalo, ale jednako mu to veľmi nezazlieval. Bol mu zaviazaný, bez neho by mohol trebárs aj skapať od hladu. Kristián sa narodil a vyrastal tu, poznal toto veľké mesto ako vlastnú dlaň. Nemal ani potuchy o tom, aké je to vyrastať kdesi ďaleko, na východnom Slovensku, na konci sveta, v detskom domove pod dohľadom hlúpych a surových vychovávateľov.

V Petit Café večer o šiestej ešte nebol veľký pohyb. Čašníčka, ktorá sa ho včera tak milo ujala a prisľúbila, že sa zaňho prihovorí, teraz nemala službu. Neodložila si ani zimník, iba si ho rozopla, akoby sem bola zaskočila na chvíľu naozaj iba kvôli nemu, aby dohodli podmienky pracovnej zmluvy. V širokom zimníku bolo menej nápadné, že je moletná, ako v tesných, čašníckych pracovných šatách. Sedela bezprostredne pri vchode, pri veľkom okne obrátenom do ulice a tvár mala nehybnú a meravú ako vypreparovaný veľký vták.

- Vidím, nahodil si sa, Dávid, - milo zapriadla, akoby sa nepoznali deň, ale prinajmenšom desať rokov.

- Priniesol som si aj bielu košeľu.

- Správne, - povedala žena a spýtala sa, či mu má dať doniesť. Dávid si po krátkej úvahe objednal varenú čokoládu, aby si aspoň na hodinu utíšil hlad. Žena mohla uhádnuť, že mu škvŕka v žalúdku, lebo k čokoláde si zaraz objednal aj zákusok. Bola to majiteľova manželka a jej morálna autorita mohla súťažiť len s jej hmotnou závažnosťou. Medzitým Dávid vytiahol z nylonového vrecúška čerstvo vyhladenú bielu košeľu a podal ju žene takým gestom, akoby to bol nejaký cenný keramický predmet. Žena sústredene skúmala košeľu štvorcový milimeter po štvorcovom milimetri, či sa na nej nenájde nejaká škvrnka. Bola úplne čistá.

- Je takmer nová, - povedal Dávid.

- Vidím, - povedala žena, ale tvár sa jej zamračila a trochu zostarla. Priniesli varenú čokoládu a zákusok. - Hovorila som s manželom, - povedala žena a potom urobila zlovestne dlhú pauzu.

Pohár v Dávidovej ruke sa zachvel.

- No a?

- Mám zlé správy, - povedala žena a bolo vidieť, ako si v duchu s úľavou vydýchla, že to vyhŕkla tak priamo, bez okolkov.

- Neprijme ma?

- Nie, - povedala žena.

- Ale veď ma ani nevidel, ani sa so mnou nezhováral. Keby ma prijal aspoň na skúšobný čas. Včera ste mi sama povedali, aby som sa nebál, že všetko bude v poriadku.

- To bolo včera, - stroho odpovedala žena, akoby sa bola navyše aj urazila, že dakto, nejaký niktoš, sa odváži pamätať na to, čo povedala včera. - Odvčera sa situácia trochu zmenila.

- Čo sa zmenilo odvčera? - zúfalo sa spýtal Dávid.

- Keby si mal aspoň školu alebo nejakú malú odbornú prax, - lamentovala žena.

Žiaľ, v našej rodine posledné slovo má vždy manžel. Myslím, že som sa precenila, keď som ti sľúbila, že...

- A keď mám odbornú prax? - Dávid jej netrpezlivo skočil do reči, ale nie útočným hlasom.

- Ani vtedy by ťa neprijal, - povedala žena.

- Prečo?

- Lebo ti nedôveruje, - povedala žena.

- Prečo mi nedôveruje?

- Lebo povedal, že on takým nedôveruje.

- Akým.

Žena sa začervenala.

- Povedal, vie, že tamtí všetci nie sú takí, ale väčšina, čo vyrástla v takom ústave, predsa je taká a on nebude riskovať, lebo Petit Café je vychytené miesto.

Vonku sa už celkom zotmilo, fúkal ostrý vietor a ten rýchlo odvial aj Dávidov hnev. Už ľutoval, že sa so ženou rozlúčil bez pozdravu, veď nakoniec nebola jeho nepriateľkou. Ale vtedy bol už ďaleko od Petit Café, kráčal už inými ulicami, ponevieral sa okolo iných vychytených miest a iba Pánboh vedel, kam mal namierené. V tejto časti Starého mesta je habadej vychytených miest, ktoré si podľa Kristiána rozdelili, predbežne pokojne, dve rivalizujúce mafie, hoci zasa podľa dobre informovaného Kristiána tento mier je krehkejší než ľad koncom októbra, tenký ako blana.

Keď spoza robustného poštového paláca vyšiel na Trhové námestie, už aj sám uznal, že majiteľ Petit Café mal vlastne pravdu. Akiste sa odkiaľsi dozvedel, že sedel pre krádež. Pravda, nie je to pravdepodobné. Keby sa majiteľ Petit Café dal s ním do reči, možno by sa mu priznal, že bol trestaný a že z jedného potknutia netreba hneď vyvodzovať ďalekosiahle dôsledky. Pravda, zato ani toto nie je pravdepodobné. Bol by to zamlčal. Nebol si istý ani tým, či sa nepotkne aj inokedy, keď ho k tomu dovedú okolnosti.

Ako opúšťal Staré mesto, tak ubúdali aj vychytené miesta. Nastúpil na električku, potom nasadol na trolejbus, nakoniec vystúpil pred vykričaným miestom, ktoré pred niekoľkými dňami už raz navštívil, aj sa pozhováral s majiteľom a rozišli sa s tým, že sa možno ešte vráti. Aj toto vykričané miesto mu odporučil Kristián, presnejšie, spomenul ho tak, že mu ho neodporúča, respektíve, ak áno, tak iba v krajnom prípade. Lebo je možné, že tam ho prijmú, ale bude musieť za to draho zaplatiť. "Tá cena je desná," tak mu to povedal Kristián. "Na to treba mať žalúdok. Ale ak sa mu zapáčiš, tak to máš vyhrané," povedal. Podľa predbežného majiteľovho záujmu Dávid mal pocit, že sa mu pravdepodobne zapáčil a podľa toho to má vyhrané. Akoby bol v kartách vyhral kopu peňazí a len dodatočne vyšlo najavo, že všetky bankovky sú napospol falošné.

Lenže nemal na výber. Posledná slamka, pomyslel si so škvŕkajúcim žalúdkom, keď dorazil na vykričané miesto, ktoré vyzeralo tak ako ktorékoľvek vychytené staromestské miesto, avšak toto miesto malo pochybnú povesť. Majiteľ v malej sále mastil karty v spoločnosti štetinatých kumpánov z mokrej štvrte. Keď sa im stretli pohľady, rozjasnila sa mu tvár, ktorá pripomínala neumytý tanier. Dávid podišiel tesne k nemu. Bezočivo a vyzývavo pozeral majiteľovi do očí.

- Som hladný, - precedil pomedzi zuby.

Nádej vkladal do toho, že neúctivé správanie napajedí majiteľa a ten mu razom ukáže dvere. Namiesto toho mu majiteľ položil svoju chlpatú labu na plece a veľkoryso povedal:

- Si mojím hosťom.

Tým teda výrazne znížil Dávidovu nádej, že sa možno predsa len dajako vyhne tomuto večeru. Majiteľ ho odprevadil do väčšej miestnosti a usadil za voľný stôl pri okne.

- Poviem Jožovi, aby ti priniesol jedálny lístok, - povedal.

- Nepotrebujem jedálny lístok.

Majiteľ zvraštil obočie a vrhol na Dávida spýtavý pohľad.

- Tak čo potrebuješ?

- Zo všetkého to najlepšie, - povedal Dávid. - Ak som už raz vaším hosťom.

Majiteľ si ticho zahvízdal.

- Bodaj ťa! - zafrflal popod fúzy.

- A nejaké dobré červené víno, - pokračoval Dávid ešte impertinentnejším hlasom ako predtým, ale chlap ani tentoraz neprejavil nijakú náklonnosť, že by sa mohol uraziť.

- Modrá frankovka bude dobrá?

- Vyhovuje, - povedal Dávid. - Prosím si celú fľašu.

Čašník Jožo stál dva kroky za majiteľovým chrbtom a nevychádzal z údivu, akoby tento uletený mladík, čo mu komanduje šéfa, bol sám preoblečené waleské knieža.

- No dobre, najedz sa a potom sa pozhovárame o podrobnostiach. Do práce môžeš nastúpiť trebárs už zajtra, - povedal majiteľ a vrátil sa medzi svojich kumpánov so štetinatými tvárami.

Dávid sa porozhliadal a zistil, že v tom vykričanom mieste večerajú iba samé dobre oblečené dámy a páni s bezchybnými spôsobmi a vôbec im nedochádza, že sa zdržiavajú na vykričanom mieste. Vykričané miesto nebolo vykričané preto, lebo tu každý večer dakoho napádajú nožom alebo kradnú návštevníkom klobúky, ale preto, lebo ho prevádzkujú ľudia s pochybnou povesťou práve tak ako vychýrené staromestské miesta. Avšak pochybní ľudia prevádzkujúci vychýrené staromestské miesta majú viac peňazí, väčší vplyv a konexie na vyšších miestach a predmestskú konkurenciu sa usilujú očierniť a vytlačiť z trhu.

Dávid ťažko prehltával jedlo, pritom bol hladný ako túlavý pes. Ak si však pomyslel, čo naňho čaká ešte dnes v noci, zvieralo mu žalúdok. Scenár už poznal vďaka Kristiánovi. Nalieval do seba víno, aby bol čo najviac otupený, keď príde rad na to.

- Tak poďme na vec, - povedal majiteľ, keď sa mu zunovala kartárska partia.

- Dobre, - povedal Dávid a srdce sa mu prudko rozbúšilo, možno od vína alebo ešte skôr od nervozity.

- Ale nie tu, - povedal chlap. - Odveziem ťa k sebe, tam sa môžeme pokojne pozhovárať.

V aute, ktorého značku v tme nevedel rozoznať, sa usalašil na zadnom sedadle, darmo ho majiteľ nabádal, darmo ho bezmála prosíkal, aby si len smelo sadol vedľa neho, akoby to z pohľadu nadchádzajúcich hodín malo naozaj niečo znamenať. Dávid bol čoraz väčšmi napätý, mal pocit, že je v pojazdnej väznici, a keď z nej vystúpi, aj potom ho budú obkolesovať iba väzenské múry. Aj mesto so svojimi svetlami, večerným hmýrením a premávkou sa vôkol neho uzavrelo ako väzenie, do ktorého navyše vošiel dobrovoľne, lebo už nemal inú možnosť na výber. Vhupol do ťaživého sna. Samotná neokrôchaná a ponižujúca skutočnosť sa stala ťaživým snom. Ocitol sa v klepci. Zaťal zuby, ale v duchu kňučal. Nevedel myslieť na nič iné ako na to, že zakrátko sa s ním stane čosi také, čo sa mu dosiaľ nikdy predtým neprihodilo, a spomienka na to ho bude spaľovať ešte aj po rokoch. Ťaživý sen ho vliekol, sťahoval čoraz hlbšie na dno nejakej močariny.

Majiteľ vykričaného miesta býval na prízemí poschodovej vily na vychýrenom mieste. Aj on zmĺkol a spýtal sa až na mieste:

- Máš kde bývať?

- Mám, - povedal Dávid.

- Ak chceš, môžeš sa nasťahovať ku mne. U mňa je dosť miesta, - povedal majiteľ.

- Nepotrebujem.

Nebola to pravda. Kristián by sa ho už bol rád zbavil, ale Dávid si pomyslel, potom už radšej na ulicu ako sem.

Vnútri bolo príjemne teplo. Majiteľ mu ukázal celý byt a potom ho usadil v kuchyni. Také je teda peklo... Zariadené delikátnymi vecičkami a luxusnými predmetmi. Celkom také ako nebo, to vychýrené miesto s Pánbožkom a anjelmi. Lenže toto tu predsa len nie je nebo, ale iba jeho kópia z podsvetia spolu s Diablom, ktorý nemá zábrany, ale má chlpaté laby a zaliečavé spôsoby, a teraz sa tak nervózne obšmieta vôkol neho ako nejaký nadržaný plemenný kohút. Dostane ma, pomyslel si Dávid. Budem Diablov. Navyše z vlastnej vôle.

- Nemusíš ísť na záchod? - spýtal sa Diabol.

- Nie.

- Určite nie?

Dávil krútil hlavou.

- Tak dobre, - povedal Diabol. - Chceš sa sprchovať prvý alebo mám ísť ja?

- Choďte vy, - povedal Dávid.

- Dobre. Ale zato medzitým by si sa mohol tiež vyzliecť.

A Diabol už aj zhadzoval zo seba handry. Nemal chlpatý iba hrudník, ale aj chrbát, mal ho zarastený ako čierny trávnik od krku až po driek, ako sa na Diabla patrí. Potom sa rýchlo stratil v hĺbke rozváňajúcej kúpeľne.

Dávid chvíľu meravo sedel na kuchynskej stoličke. Zatvoril oči, ale vtedy ho začali mátať obrazy z iného sveta, z detského domova. Nikde sa neukazoval východ zo sveta.

Radšej otvoril oči. A vtedy na doske kredenca zazrel kuchynský nôž. Bol to pekný, dvadsať centimetrov dlhý kuchynský nôž s drevenou rúčkou. Dávid naň civel ako urieknutý a razom mal pocit, že jeho stretnutie s kuchynským nožom je fatálne. Ba čo viac, osudové. Ako stretnutie Rómea s Júliou. Ako stretnutie dvoch nebeských telies v nekonečnom vesmíre. Jednoducho nevedel odtrhnúť oči od noža.

Pritom sa už otvorili dvere na kúpeľni a spoza nich sa vyterigal Diabol, tentoraz už bosý a v domácom župane.

- Tak čo je? - spýtal sa trochu surovým hlasom plným netrpezlivosti, pričom tenký lúč svetla kuchynskej lampy sa zablysol na čepeli noža.

Preložil Karol Wlachovský

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Lajos Grendel (l948) maďarský prozaik, esejista a publicista, levický rodák, bratislavský občan, najčastejšie spomínaný maďarský autor zo Slovenska v najnovších Dejinách slovenskej literatúry 1945 - 2000 od autorského kolektívu pod vedením prof. V. Marčoka (2004). Po slovensky mu vyšli tieto diela: Odtienené oblomky (trilógia Ostrá streľba, Odkundesi a Odvodeniny, 1985, Cena zväzu slovenských spisovateľov za ten istý rok), Obsažná batožina (1988), Okno po erotických snoch (spolu s prózou Pavla Vilikovského Slovenský Casanova, 1991), Einsteinove zvony (1998), Cudná správa z vrcholu sna (1998), Moja vlasť Absurdistan (1998), U nás v New Honte (2002). Pred vydaním je slovenská adaptácia románu Kráľ Matej v New Honte (2005) a na vydanie sú pripravené slovenské preklady románov Hromadný hrob a Príď, kráľovstvo tvoje. Súborné dielo Lajosa Grendela v originálnom maďarskom jazyku vydáva bratislavské vydavateľstvo Kalligram. Rovnako ho plánuje vydať aj po slovensky.

Autor ilustrácie Marek Ormandík (1968) absolvoval Vysokú školu výtvarných umení u doc. Lebiša, doc. Rumaského a prof. Kállaya, venuje sa maľbe, kresbe a grafike. Svoje diela vystavoval v Bratislave, Martine, Kremnici, Viedni, Sogne, Blansku, Budapešti a Paríži. Aktuálna výstava s názvom Malé veci potrvá v galérii Dom plynárov na Drevenej ulici 4 v Bratislave do nedele 3. apríla.