Tú knihu musel napísať, lebo hoci je to vlastný životopis skombinovaný s cestopisom, ide v skutočnosti o najdôvernejšiu spoveď básnika, spisovateľa a kniežaťa rozprávkového žánru Hansa Christiana Andersena. Od jeho narodenia uplynie 2. apríla dvesto rokov a autobiografia Rozprávka môjho života bez príkras (Buvik, preložil Milan Žitný, Bratislava 2005) ukazuje, že ani ten najslávnejší Dán nemal cestu k sláve vystlanú ružami.

Pri čítaní jeho curriculum vitae je najnápadnejšie, ako sa syn chudobného obuvníka a práčky, narodený v Odense, na začiatku nevedel presadiť, no o štvrťstoročie ho už v celej Európe poznali a prijímali králi, šľachtici, známe osobnosti kultúrneho života. Tento chlapec mal pevnú vôľu a vyhranené záujmy už od detstva. Miloval bábiky, šil im šaty, začal písať divadelné hry, vedel spievať, tancovať i hrať a keď ako štrnásťročný odišiel v septembri 1819 do Kodane, uchytil sa za pomoci rozličných významných osobností načas v divadle; no netrvalo to dlho.

Celoživotný plat od kráľa

Vedel si však získať srdcia ušľachtilých a najmä vplyvných ľudí, a tak v septembri 1828 maturoval a vlastným nákladom vydal svoju prvú básnickú zbierku. Andersen začínal totiž ako básnik, dramatik a prozaik. A k jeho následnému cestovateľstvu, v ktorom sa mu nevyrovnal nijaký umelec v Európe a o ktorom sa vyjadril, že "cestovať znamená žiť", nemálo prispelo aj to, že dánsky kráľ mu venoval na niekoľko rokov istú sumu na živobytie a potom mu priznal celoživotný ročný plat 200 zlatých.

Mohlo by sa zdať, že keď sa mladý Andersen rozcestuje po Európe, bude sa vo svojich zápiskoch nadchýnať historickými pamiatkami a zvláštnosťami navštívených krajín. Je v nich aj to, ale neúmerne málo. Andersen i z cudziny sleduje, ako naňho a jeho diela reaguje najmä Dánsko; neujde mu ani najnepatrnejšia zmienka v novinách a väčšinou sa doma stretáva s negatívnou kritikou s odmietaním, znevažovaním, až nenávisťou.

Bolestne tým trpí, o to väčšmi, že niektoré jeho prózy, napr. román Improvizátor, vyšiel v nemeckom, švédskom, anglickom, holandskom a ruskom preklade a zahraničie ho prijíma so sympatiami, meno Andersen všade poznajú.

Zdanlivý egocentrizmus

Jeho egocentrizmus, ba nazvali to aj narcizmus, je iba zdanlivý, tou precitlivenosťou hádam kompenzoval neexistenciu rodinného života a vlastných detí, samotu, napriek tomu, že sa stále pohyboval medzi ľuďmi, dokonca veľmi známymi, ako bol povedzme Victor Hugo, Heinrich Heine, Mendelssohn-Bartholdy, Franz Liszt, Alexander Humboldt a ďalší, na ktorých si spomína s nefalšovanou radosťou. Potreboval úspech ako protiváhu svojho presvedčenia: "Mám svojský talent lipnúť na tienistých stránkach života, hľadať jeho trpké ingrediencie a hneď ich aj ochutnať. Priam vyberane sa viem týrať."

K tomu pristupoval i neopätovaný vzťah k ženám. V týchto najosobnejších pasážach však Andersen zároveň odhaľuje svoju tvorivú metódu, genézu niektorých diel a v poslednej kapitole sa konečne zmieňuje o tvorbe pre deti, o motivácii takýchto textov a vyjadruje vlastný názor na tento typ literatúry. Prekvapujúce je, že niektorí priatelia ho odrádzali od písania rozprávok, no čoskoro sa ukázalo, že aj v Dánsku sa "rozprávkam otvárali dvere i srdcia". A z Andersenových ostatných diel upadlo do zabudnutia takmer všetko. Literárna história sa vracia k tejto jeho tvorbe až dnes.

Požiar pod Devínskym hradom

Pravdaže, v knihe je aj veľa zaujímavých postrehov z oných ciest. Priam čarovným historickým dokumentom sú jeho zážitky s vtedajšími novými objavmi, dagerotypiou, no hlavne železnicou, ktorú si na niektorých miestach doslova vychutnáva, lebo z nepohodlného a hrkotajúceho dostavníka môže prestúpiť na vlak a oveľa rýchlejšie sa dostať do cieľa. Hodno spomenúť i plavbu hore Dunajom, keď niekoľko hodín pobudne aj v Prešporku a neznáme dievčatko na ulici s kyticou v ruke vyberie ružu a daruje mu ju. O niekoľko hodín už obdivuje z lode zrúcaninu Devína a ľútostivo sa díva na dedinu pod hradom, kde práve zúri požiar.

Vydanie Andersenovej autobiografie sprevádzajú vo farebných prílohách skvelé ilustrácie O. Bajusovej, A. Brunovského, M. Dusíkovej, V. Hložníka, D. Kállaya, J. Kiselovej-Sitekovej a K. Štanclovej. Kniha je výborným doplnkom práve vydávaných troch zväzkov Andersenových rozprávok.