Dnes je to architektonická zlátanina po iks rekonštrukciách. Prísnym predpisom Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA) síce s prižmúrením oka vyhovuje, ale divák trpí ako kôň.

Skalný, ktorý chce mobilizovať atmosféru tradičné dve hodiny pred zápasom, musí prísť, s prepáčením, buď otrundžený a "znecitlivený" z okolitých pohostinstiev, čo nie je práve vhodné riešenie, alebo oceľovo pripravený zniesť muky, kým nastúpia futbalisti.

Sadnúť si môže na "bakelitové niečo" typu električky s rokom výroby 1960. Teda zostane stáť, čo napokon mnohí musia po celý čas, lebo zo sedadiel za betónovou bariérou oddeľujúcou dve časti bočných tribún nemožno vidieť vôbec nič.

Ak nechce mať pod čapicou, musí vystáť riadne rady pri pár šiatroch (výraz bufet znie honosne) na unifikovaný výber minerálky. Odskočiť si niekam je problém. Nad všetkým musí prirodzene držať patronát svätý Peter, čo našťastie v stredu pri šlágri Slovensko - Portugalsko slušne dodržal. Nedajbože, aby niekomu prišlo zle v čase, keď sa začne valiť hlavná masa. Až naskakuje husia koža pri pomyslení na zdravotníkov štrikujúcich davom.

Fanúšikovská masa, v stredu azda z väčšej časti mimobratislavská, sa chystala do hľadiska čosi vyše hodiny pred zápasom. Mala smolu, trpela rovnako. Pred zopár úzkymi vchodmi, čakajúc na nevyhnutnú bezpečnostnú prehliadku, išlo na chvostoch pol kilometra hadiacich sa radov o zdravie. Vstupov bolo toľko, akoby tu hrala Andorra priateľský zápas.

Organizátorom sa podarilo pred svetom (televíznym) choreograficky skvele zvládnuť pôsobivú potemkinovskú dedinu. Pri nástupe mužstiev sa dookola rozhoreli sýtočervené plamene bengálskych ohňov. Pri spievaných hymnách vládlo dôstojné napätie. Závidieť mohli aj Lisabončania a Portčania, ktorí pred necelým rokom vo futbalových chrámoch da Luz a das Antas videli majstrovstvá Európy.

Slovenský futbalový zväz bravúrne zvládol galaúvod naprotiveň obstarožnému javisku. Žalostne sa však spoľahol na trpezlivosť a vernosť diváka. Pred VIP sa blysol, no ako starostlivý hostiteľ ľudí, ktorí si hlboko siahli do vrecka (priemerná cena vstupenky 700 korún), zhorel.

Slovenský fanúšik sa ukázal ako znalec, ktorý dokáže oceniť aj taktické manévre typické pre dôležité kvalifikačné stretnutie. Aplaudoval obom tímom. Odchádzajúce portugalské megahviezdy ďakovne mávali Slovákom.

Naši po stretnutí do jedného hneď prvou vetou vychvaľovali podporu divákov. Sú na úrovni rapídne sa lepšiaceho slovenskému reprezentačnému výberu. Rozbitý asfalt ako stvorený na vyvrtnutie členkov, zvetraný betón, miestami hroziaci pádom národného štadióna, má výraznú nemú výpovednú hodnotu. Tá nevďačne posúva slovenskú reprezentáciu a jej priaznivcov niekde do krajín stredoázijských stepí.

Za neutešený stav kľúčovo katovať iba Slovenský futbalový zväz je nespravodlivé. Dávnejšie chcel pomôcť Slovanu odvrátiť hroziacu smrť z nedostatku. Narazil na obštrukcie ešte stále úplne neodstráneného funkcionárstva špekulujúceho s pozemkom a chátrajúcim domom.

Slovan má už nové šéfstvo. Tvári sa i robí snaživo. Nový štadión pre celý náš futbal je preň kľúčovou výzvou. Bratislavský klub sa stále považuje za pýchu Slovenska. V súvislosti so športoviskom na Tehelnom poli má jedinečnú šancu potvrdiť kredit.