každého nového autora, ktorý tento medzerovitý obraz doplní.
Patrí sem aj Hans-Ulrich Treichel (1952), básnik a prozaik, publikujúci ešte pred zjednotením Nemecka najmä poéziu. Zaslúženú pozornosť vzbudil románom Stratený (Slovart, Bratislava 2005, preklad a doslov Adam Bžoch), preloženým už do dvadsiatich dvoch jazykov.
Hoci pre autora je druhá svetová vojna už dávnou minulosťou, román sa začína práve na jej konci, odohráva sa však na prelome 50. a 60. rokov. Vstupná scéna ukazuje matku a jej malého syna, ako sa dívajú na fotografiu, kde na vlnenej deke čupí dieťatko, o ktorom matka vraví, že sa volal Arnold a bol to jeho brat.
Matka v prvej verzii svojmu synovi tvrdí, že Arnold zomrel od hladu, keď ona s otcom a množstvom ďalších ľudí utekala pred Rusmi z východu na západ. Rozprávač - syn je naraz pyšný, že má mŕtveho brata, čím sa nemôžu pochváliť spolužiaci, lenže matky sa zmocňuje čoraz väčší smútok.
Až neskôr, keď je už syn väčší, mu matka rozpovie druhú, pravdivú verziu prípadu: pri úteku sa naraz pred nimi zjavila skupina ruských vojakov a zastavila ich. Potom vojaci priložili jej manželovi na hruď pušku a ona s dieťaťom v náručí spanikárila, vtisla dieťa do rúk neznámej žene, ktorej sa i s ďalšími podarilo ujsť a odvtedy je Arnold stratený. Rodičom sa nestalo nič, iba matke urobili Rusi "čosi strašné".
Touto druhou informáciou sa v chlapcovi začínajú odohrávať čudné psychické pochody, najmä keď sa dozvie, že rodičia po jeho stratenom bratovi pátrajú cez medzinárodnú službu. Treichel veľmi jemne a zároveň v ostrých kontúrach dokázal zachytiť rozpory, v ktorých sa chlapec zmieta, jeho kontroverzný vzťah k domnelému bratovi, meniaci sa na žiarlivostnú nenávisť, čo sa, pochopiteľne prenáša i na rodičov a prejavuje sa aj častými fyziologickými poruchami.
Treichelovo drobnokresebné umenie sa uplatnilo hlavne v postave chlapca, ktorého optikou sa všetko podáva, vníma a hodnotí.
Románové napätie dosahuje vrchol po zistení, že existuje najdúch číslo 2307, ktorý by mohol byť jeho strateným bratom, no celá rodina musí najprv absolvovať zložité genetické testy bez toho, aby tohto chlapca čo len na chvíľu videla.
Treichel v týchto pasážach popustil uzdu celej svojej tvorivej fantázii: hľadanie "spoločnej genetickej skladby" presúva nenápadne do polôh grotesky až frašky, chvíľami máme dojem, akoby sa živé ľudské bytosti premieňali na kostry, čo ešte zvyšuje morbídna epizóda so šoférom pohrebného auta a jeho rozprávanie o riaditeľovi krematória.
V pozadí románu sa zavše vynorí motív presunu nemeckého obyvateľstva z východných oblastí Poľska, ale je to skôr tieň minulosti, nostalgická spomienka rodičov než funkčne rozvinutá súčasť románu. Nakoniec, ani postava otca, ktorý náhle zomrie, ani postava matky, trpiacej žiaľom, tu nemá nejaký širší priestor, keďže veci sú videné výlučne prizmou ich syna.
Treichelovo dielo je románom postupných prekvapení, ktoré vrcholia v závere a rozplynú sa v otvorenom konci.