Reštrukturalizácia slovenských bánk bola nevyhnutná

Od polovice 90. rokov stál slovenský bankový sektor na pokraji priepasti. Presnejšie, tá časť bankových domov, ktoré vlastnícky ovládal štát. O Všeobecnej úverovej banke, Slovenskej sporiteľni a Investičnej a rozvojovej banke si dobré mysleli len málo zainteresovaní. "Treba si uvedomiť, že v bankách existovala skrytá strata. Spočívala v rozdiele medzi nominálnou a reálnou hodnotou pasív a aktív bánk. Strana pasív (vklady obyvateľov a podnikov) sa vykazovala v nominálnej hodnote, rovnako aj na strane aktív (poskytnuté úvery) sa uvádzali nominálne hodnoty. Z povahy účtovníctva vyplýva, že aktíva sú rovné pasívam, teda na pohľad bolo všetko v poriadku. Ale iba na pohľad a iba účtovne. Na strane aktív vznikla reálna diera. Jej veľkosť mala rozmer práve tých 105 miliárd korún, čo bola cena reštrukturalizácie," hodnotil vtedajšiu situáciu Juraj Renčko, ktorý v rokoch 1999 - 2000 šéfoval Koordinačnej jednotke pre reštrukturalizáciu bánk na Ministerstve financií SR

Vina a vinníci

Často sa hovorilo, že za zlé úvery boli zodpovedné len banky. Príčin však v skutočnosti bolo oveľa viac. "Netreba zabúdať na to, že od začiatku 90. rokov existoval veľmi silný politický tlak na to, aby banky poskytovali úvery a pomáhali tak štartovať ekonomiku," pripomína Ladislav Vaškovič, ktorý bol v čase re-štrukturalizácie prezidentom Všeobecnej úverovej banky.

Za hlavnú príčinu vzniku klasifikovaných úverov považuje L. Vaškovič skutočnosť, že slovenská ekonomika, ktorá je silne závislá od externých faktorov, sa musela v krátkom čase preorientovať na trhové podmienky a nájsť si nové trhy na svoje výrobky po strate východných odbytísk. "Tieto zmeny zasiahli veľmi hlboko stovky podnikov, ktoré nedokázali ekonomicky prežiť a, samozrejme, nevedeli plniť svoje záväzky okrem iného aj voči bankám.

Ekonomická situácia podnikov a celých odvetví sa odzrkadlila na objeme klasifikovaných úverov. Tento faktor bol prítomný vo všetkých ekonomikách krajín strednej a východnej Európy. Klasifikované úvery mali možno menšie dôsledky pre ekonomiku v Maďarsku a Poľsku, lebo v týchto krajinách bola relatívne vysoká inflácia, ktorá čiastočne utlmila vplyv zlých úverov na bankový systém," hovorí.

"Hrozba bola naozaj akútna," tvrdí J. Renčko. Strata v bankách sa tvorila mnoho rokov a začala sa meniť na hrozbu krízy likvidity, čo znamená len toľko, že banka nie je schopná splácať záväzky. Stratu roky kamuflovali banky, dohľad i audítori. Každému bolo jasné, že výkrik "kráľ je nahý" spôsobí problémy, ktoré nik nevie vyriešiť. Koncom 90. rokov sa skrývaná strata začala meniť na krízu.

Známe technológie

Princíp reštrukturalizácie je pomerne jednoduchý. Banka sa musí zbaviť zlých úverov, teda vlastne príčiny straty. "Ak sa má posilniť bankový sektor, tak treba nechať banky, aby sa venovali bankovému biznisu. Existujú dva modely, ako vybrať z bánk zlé pohľadávky. Jeden predpokladá zriadenie osobitnej inštitúcie (special vehicle) ako dcérskej spoločnosti banky. O zlé pohľadávky sa stará a ozdravenie manažuje sama banka. Druhá cesta sa líši tým, že práca so zlými pohľadávkami sa z banky vyčlení, preberá ju samostatná inštitúcia," vysvetľuje J. Renčko.

Slovenské banky už neboli schopné samy riešiť problém starých záťaží. Výroky audítorov v tomto zmysle boli veľmi jasné. Okrem toho zriadenie dcérskych spoločnosti na starostlivosť o problematické úvery by neumožnilo oddelenie tých, ktorí riadili úvery v minulosti, od tých, ktorí problémy pohľadávok riešia. Nebolo by vzniklo nové know-how. Využili sa skúsenosti v mnohých krajín, napríklad aj tých, ktoré prešli finančnými krízami. Vznikla agentúra Slovenská konsolidačná, a. s., do ktorej sa dostali problematické pohľadávky reštrukturalizovaných bánk.

Nebola to ojedinelá akcia, podobným procesom prešli všetky okolité krajiny. Veľmi príbuzný model použili v Českej republike, kde však založili niekoľko konsolidačných agentúr. Ako argumentuje J. Renčko, niečo veľmi podobné sa stalo v rokoch 1992 - 1993 v Maďarsku.

Za banku zodpovedá vlastník. Reštrukturalizácia bola teda operácia, pri ktorej si vlastník splnil povinnosť. Pretože banky boli štátne, o zlé úvery sa musel starať štát. Niekedy sa reštrukturalizácia bankového sektora interpretuje ako láskavosť, pritom však išlo o to predísť naplneniu nebezpečenstva ohrozenia makroekonomickej stability, čo by malo dramatický dosah aj na obyvateľov.

Súčasní majitelia bánk sú kapitálovo silné skupiny, ktoré majú silné know-how, čo je tiež záruka toho, že by sa tu nemali nahromadiť problematické úvery. Dnes už je aj bankový dohľad lepšie vybavený právomocami a lepšie inštitu-cionálne usporiadaný, než bol v 90. rokoch. Posilnilo sa postavenie banky ako veriteľa. Viaceré faktory teda teraz pôsobia v prospech toho, aby sa problém nedobytných úverov neopakoval v rozsahu, ktorý by ohrozoval banky i ekonomiku.

Nové časy

"Banka predáva dôveru a kupuje riziko," hovorí generálny riaditeľ Všeobecnej úverovej banky Tomas Spurny. "Na svete nie je banka, ktorá by nemala skúsenosť s tým, že hodnota cenných papierov klesne alebo s tým, že spoločnosti, ktoré financuje, skrachujú. Riziko, ktoré nám nevyjde, však nesmie prevýšiť schopnosť banky zostať stabilnou a ziskovou. Straty musia byť systematicky riadené a udržiavané v normálnom intervale. Je veľmi dôležité, aby rozdiel medzi stratami a výnosmi bol pozitívny. Spravujeme peniaze vkladateľov, zodpovedáme za to, aby sa im vrátili. Ak sa systematicky opakuje príbeh straty, banka nemôže byť úspešná. Dá sa to prekonať vtedy, ak sú procesy nastavené tak, aby rozlišovali riziká a zabránili tomu, že do banky chodí niekto, kto si požičiava z iných ako ekonomických dôvodov."

Kto zaplatí

Jedna z najčastejšie opakovaných výhrad vyčítala reštrukturalizácii, že sa deje na úkor daňového poplatníka, teda občania platia za niečo, čo nespôsobili.

"Sú len dve možnosti. Vlastník môže stratu vyrovnať zvýšením kapitálu, alebo ju zaplatia vkladatelia a ich vklady sa znehodnotia. Štát zvolil prvú cestu - kapitálovo posilnil banky, najmä tým, že vybral von zlé úvery," hovorí J. Renčko. V tomto zmysle možno hovoriť o tom, že náklady reštrukturalizácie niesli daňoví poplatníci. Voľba druhej možnosti by priniesla pre poplatníkov asi rovnakú záťaž. Takmer s istotou však možno hovoriť i o rozpade bankového systému, čo by znamenal ďalekosiahle dôsledky na veľa rokov pre celú ekonomiku i životnú úroveň.

Plány na reštrukturalizáciu komerčných bánk existovali už na prelome 90. rokov. V roku 1995 na bankovom fóre v Prahe vtedajší prezident VÚB Jozef Mudrík povedal, že slovenská vláda sa rozhodla reštrukturalizovať komerčné banky. Správa vyvolala pomerne pozitívny ohlas. Nakoniec sa nič neudialo, hoci zámer schválila vláda. "Reštrukturalizácia sa nerozbehla včas, lebo málokto chápal dôsledky negatívneho stavu bankového sektora na celú ekonomiku. Problém sa začal vnímať až vtedy, keď nadobudol katastrofické rozmery. V polovici 90. rokov stačilo nájsť odvahu, peniaze a určiť techniku. Reštrukturalizácia by stála oveľa menej," myslí si L. Vaškovič.

Odzvonilo

Slovensko sa definitívne rozlúčilo s ideou, že banky budú financovať každý podnikateľský zámer. Podmienkou na uplatňovanie bežných praktík v úverovaní je aj existencia štandartného právneho a ekonomického prostredia. Medzi bankami pôsobia bežné konkurenčné vzťahy a s rastúcou výkonnosťou ekonomiky bude rásť aj počet kvalitných klientov. Nikto už nemôže banky nútiť poskytovať mäkké úvery. Dnešní akcionári bánk celkom prirodzene vyvíjajú tlak na minimalizáciu rizika, straty by v konečnom dôsledku niesli sami. Prostredie, v ktorom banky pôsobia, sa postupne dostáva do normálnych koľají.

Komerčné Banky

Banka Slovakia, a.s.

J. Kráľa 1

974 01 Banská Bystrica

Tel.: 048/4317 222

Fax: 048/4132 222

E-mail: grochal@basl.sk

Citibank Slovakia, a.s.

Viedenská cesta 5

851 01 Bratislava

Tel.: 02/6827 8223

Fax: 02/6827 8211