banky spočíva vo zvyšovaní a zhodnocovaní primárnych vkladov. Dôvera bankovej klientely sa takto odvodzuje od dôsledného dodržiavania bankového tajomstva. A práve v tomto momente môžeme identifikovať navzájom protichodné poslania štátnych orgánov a bankových inštitúcií. Hľadanie optimálneho pomeru medzi bankovým tajomstvom a tlakmi štátnych orgánov je vo svete už niekoľko rokov horúcou otázkou. Európska únia rieši dôsledne dodržiavané tajomstvo v niektorých štátoch (Rakúsko, Belgicko, Luxembursko) smernicou o automatickom poskytovaní informácií alebo zavedením zdaňovania úrokov z kapitálových výnosov.

Bankové tajomstvo predstavuje skôr znak firemnej kultúry, než výslovne zaznamenaný legislatívny zvrat v zákone, prípadne obchodných podmienkach bánk. Ide o stav vnútornej disciplíny a integrity zamestnanca a banky, zdôrazňujúci mlčanlivosťou lojalitu voči banke a tým nepriamo aj voči klientom. Niektoré štáty, národy či mestské centrá dosiahli vďaka vysokému stupňu dodržiavania tajomstva (napriek príchuti morálnej skazenosti) konkurenčnú výhodu, ktorá ich vyniesla do sfér medzinárodnej prosperity. Typickým príkladom je Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, v 60. a 70. rokoch blízkovýchodný Bejrút či známe centrá offshore podnikania (podnikanie uskutočňované v jednej krajine týkajúce sa podnikateľov alebo majetku v inej krajine; úrady v takejto krajine na podnikanie z rôznych dôvodov neuvaľujú daňovú povinnosť, ani ho inak nezaťažujú), ako napr. Bahamy, Kajmanské ostrovy. Nielen vedomie tajomstva, ale hlavne tvrdé tresty a rýchla vymáhateľnosť bankového práva motivuje v týchto krajinách k prísnej mlčanlivosti.