Povinné vedomostné penzum na školách nevyžaduje, aby žiak poznal všetky ťažkosti, s akými museli zápasiť mnohí spisovatelia na začiatku svojej literárnej dráhy, koľko za tým bolo sklamaní, koľko niekedy až nadľudského úsilia bolo treba, aby sa adept literatúry stal napokon jej autoritou. Tak sa nám v pamäti potom zachová len niekoľko holých faktov: že napríklad Hviezdoslav začal písať po maďarsky, Jonáš Záborský po česky alebo že Bajza musel bojovať s cirkevnou cenzúrou a podobne. Ľudská stránka veci ostáva väčšinou neznáma aj pre odborníka, pokiaľ sa priamo nezaoberá príslušným spisovateľom.
Literárny historik Štefan Drug sa pustil v knihe Tŕnistá cesta k básnickej sláve (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2001) podobnou tŕnistou cestou, keď zrekonštruoval neľahké začiatky veľkého slovenského básnika Valentína Beniaka (1894-1973).
Z učebnicových údajov nevyčítame, ako komplikovane sa mladý literát dostával spod vplyvu maďarčiny, v ktorej uverejňoval verše v období 1912-1916, no Drug už vo svojich predošlých knihách o davistoch, Novomeskom, Clementisovi dokázal, že má potrebný cit a nevyhnutnú trpezlivosť na snorenie po archívoch a že nič nie je také ťažké, aby to nevyriešil. Kde chýbajú dokumenty, zbytočne nešpiritizuje, ale otvorene to povie, no jednako sa mu darí zapĺňať aj informačné vákuá, keď najmä na základe korešpondencie, často len z niekoľkých slov, viet alebo zo štýlu vie hodnoverne priblížiť Beniakov pocitový svet, jeho sebadôveru, očakávania, ctižiadostivosť.
Beniakovým prvým kritikom bol Krčméry, spiritus movens poprevratového slovenského kultúrneho života, ktorý mu uverejňoval i neuverejňoval verše v Slovenských pohľadoch, mal k nim závažné kritické výhrady a pripomienky, radil mu i v otázkach jazyka: nemaznal sa s ním, ale ho aj povzbudzoval. Drug k týmto prvým Beniakovým kontaktom postupne pridáva ďalšie korešpondenčné i osobné styky s Klačkom, Mrázom, Smrekom, Jesenským, Gackom a ako sa rozširuje paleta týchto literárnych známostí a Beniak sa z „nádejného“ presúva do polohy „najlepšieho“ básnika, tak sa aj čisto literárne veci menia, respektíve dopĺňajú o spoločenské a v predvečer vojny dokonca politické, čo sa nakoniec pre tohto spisovateľa po jeho presťahovaní do Bratislavy stane osudným.
Drug však systematicky sleduje hlavne Beniakov umelecký rast - veď tento nesporný talent debutoval až ako 34-ročný! - zachytáva dobovú atmosféru i Beniakove profesijné starosti (bol dlho notárom v Chynoranoch), cez korešpondenciu načrtáva profily jednotlivcov, ich povahy a vlastnosti; z takto skladanej mozaiky dostaneme čiastočne aj obraz medzivojnovej literárnej situácie, v ktorej vystupujú niektoré osobnosti v charakteristických postojoch (napríklad excentrický, búrlivácky Dilong).
Autor v celej knihe nezabúda ani na reakciu dobovej literárnej kritiky, ktorá nebola voči Beniakovi bohvieako žičlivá: iba v záverečnej kapitole sú už zhrnuté prevažne jej pozitívne názory na poslednú Beniakovu predvojnovú zbierku Bukvica (1938). A to je i záver Drugovho pútavého a objavného rozprávania o Beniakovi, doplneného dokumentárnymi fotografiami. Malo by nasledovať ďalšie, lebo krivka jeho poézie prudko stúpla a básnikove osudy sa po vojne poriadne skomplikovali.
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
