Závejmi do strmého kopca, na vzdialenú samotu, kde prežil celý život, by sa sám neprebrodil. Nevedie sem žiadna cestička, iba strmý chodník. Aj mladý trénovaný chlap sa poriadne zadýcha, kým sem vyjde. Keď vnuci Imrichovi nesú zo Skliarova - najbližšej dediny - plecniaky s proviantom na niekoľko dní, vpadnú do domu úplne bez dychu.
„Ja už dolu chodím zriedka aj vtedy, keď snehu niet. Hore idem potom aj niekoľko hodín, lebo nohy ma neposlúchajú tak, ako by som chcel,“ hovorí starký, ktorý každé ráno berie do rúk lopatu, aby sa vôbec dostal pred dvere domu. Spoločnosť mu robia zväčša iba zvieratá a náhodní turisti, ktorí sa tu vždy zastavia.
Na Silvestra ešte nebolo toľko snehu, a tak mal plnú izbu turistov, ktorí sa vydali na prechod Poľanou. Na jedličku v kúte izby zvyknú doniesť nejakú ozdobu. Domček sa nie raz zmenil na malú nocľaháreň.
„Poznáme sa už roky. Môj dom je niečo ako hostinec, lebo široko-ďaleko tu niet miesta, kde by sa mohli zohriať. Uvarím im čaju, načrpkáme si do neho slivovice, sedíme, besedujeme, občas potľapkám nejakú turistku po zadku.“
Teraz nemá veľa šancí, že si bude môcť s niekým poklebetiť. No aj v takýchto „mrcha časoch“, mal návštevu. Lesník Juraj mu prišiel zaželať všetko dobré do nového roka. „Ledva som sa sem dostal. Na niektorých miestach som zapadol do závejov po pás.“
Deti Imra márne presviedčajú, aby zišiel aspoň na zimu do doliny. „Kým aspoň čo-to vládzem, nik ma dolu nedostane. V doline sa nedá dýchať, až ma tam zadúša.“
KVETA FAJČÍKOVÁ
