ucho kurie oko.

Za stolíkom pred polorozpadnutou budovou na dvore kábulskej nemocnice akadémie vied sedel doktor Mathur. Chaoticky sa prehrabával v hromade papierov a ešte sa stačil vypytovať oproti nemu sediaceho starčeka, ako prišiel o nohu.

Doktor Mathur prišiel do Afganistanu z Indie, aby tu od prvého do trinásteho januára vyrobil tisíc náhrad dolných končatín. „Počas dvoch dní sme prehliadli 150 ľudí a väčšina z nich od nás odišla s novou protézou,“ usmieva sa. Je zreteľne pyšný na svoju minitováreň na končatiny. Protézy sa tam vyrábajú pravdepodobne najrýchlejšie na svete.

Sedemnásťročný Muhammad prišiel do indického centra o ôsmej ráno a o trištvrte na jedenásť sme ho stretli pri východe, ako si svoju starú drevenú nohu odnáša domov na pamiatku. Nová mu sadla výborne. Muhammad pred piatimi rokmi stúpil na pozemnú mínu, keď sa s kamarátmi hrabal v ruinách kábulských budov.

S problémami získal po čase drevenú náhradu, čo v Afganistane pokladali za výnimočné šťastie. Väčšina jednonohých si musí jednoducho obstarať dva kláty a naučiť sa na nich chodiť ako s barlami.

„Deväťdesiat percent našich pacientov prišlo o končatinu počas vojny v dôsledku zranení, najčastejšie stúpili na mínu. Len desať percent sú bežné úrazy, ktoré utrpeli napríklad pri autonehode,“ konštatuje lekár a ohmatáva pritom opuchnutý kýpeť staršieho muža, ktorý bojoval proti Talibanu na strane Severnej aliancie a pred tromi rokmi v provincii Tachar sa ťažko zranil.

Od Červeného kríža dostal protézu, ktorá sa však už rozpadá. Ukazuje mi obrovské chuchvalce handier, ktorými si musí kýpeť omotávať, aby mohol ešte vôbec chodiť. „Musím pracovať na poli. Živím početnú rodinu a s touto haraburdou sa už nedokážem pohybovať viac než tri hodiny denne,“ sťažuje si na starú protézu. Novú dostane za dve hodiny.

Z Indie si doktor Mathur priviezol devätnásť spolupracovníkov. Nápadné na nich je, že všetci krívajú podobne ako ich pacienti. „Áno, tiež nemajú jednu alebo obe končatiny. Tento program, kde si navzájom pomáhajú podobne postihnutí ľudia, som vymyslel preto, že viem, aké ťažké je pochopiť utrpenie druhého, keď mne sa darí dobre. Moji ľudia presne vedia, kde čo môže tlačiť, ako je nutné, aby presne protéza sadla a čo to znamená byť takto spoločensky obmedzený,“ hovorí doktor Mathur.

Devätnásť Indov kmitá medzi čudnými strojmi zašpinenými od sadry, behá medzi jednonohými pacientmi, premeriava kýpte a pritom sa stále smeje. „Tento materiál, polypropylén, ktorý používame, je veľmi praktický, a nie je ani drahý. Jedna noha nás stojí asi 25 dolárov. Okrem toho vieme, čo miestny človek potrebuje, a tak napríklad dbáme na to, aby bolo dobre ohybné chodidlo. Inak by sa totiž nemohli modliť. Sedia pri tom vlastne na pätách,“ hovorí technik Ramis Bajkatur, ktorý sám prišiel o ľavú končatinu doma v Indii pri autonehode.

Celý program platí indická vláda, ale organizácia Bhagwan Mahavefr viklana samiti organizuje podobné bleskové akcie i z peňazí najrôznejších darcov.

Tak veľa beznohých ako v Afganistane však Indovia nevideli nikde na svete. „Je tu skutočne obrovské množstvo mín a aj my si v meste dávame veľký pozor, kam stúpime,“ hovorí doktor Mathur. Jeho protézy, ako sám priznáva, nie sú najdokonalejšie na svete, ale dáva na ne záruku päť rokov. Sú pohodlné, dolnú časť dokážu v Indii vyrobiť za dve hodiny, protézu s veľmi primitívnym kolenným kĺbom za štyri a najväčšou výhodou týchto rýchlovýrobkov je, že sú pre afganských invalidov zadarmo.

PRE SME – PETRA PROCHÁZKOVÁ, Agentúra Epicentrum, Kábul