Pavol Ziman pred svojou chaplupou na lazoch nad Moravským Lieskovým. Pri rozhodovaní sa pre život na samote bola pre neho najsilnejším motívom túžba po slobode.

Onedlho 36-ročný Pavol Ziman, rodák z Nitry, sa pred siedmimi rokmi rozhodol vymeniť život v meste za samotu. Opustil prácu, priateľov i mestský komfort a presťahoval sa na chalupu na lazoch v Bielych Karpatoch. Hoci je odvtedy dobrovoľne nezamestnaný a nemá žiaden stály príjem, hovorí, že život na gazdovstve je celodenná práca, pri ktorej mu neostáva čas takmer na nič iné. Do dediny takmer vôbec nechodí. "Všetko, čo k životu potrebujem, si dochovám alebo dopestujem," hovorí.

Presťahovanie z mesta na samotu v horách život človeka od základov zmení. Pavol Ziman bol ešte pred niekoľkými rokmi horlivým ekologickým aktivistom, ktorý ako zamestnanec mesta rozbiehal v Dubnici nad Váhom projekt separovania zberu. Bol jedným zo zakladateľov Dubnickej environmentálnej skupiny, ktorej aktivity pomohli panelákovej Dubnici k prvenstvu v zavedení triedenia odpadov.

Vďaka svojim ekologickým aktivitám sa zoznámil aj so svojou prvou manželkou - Belgičankou Katrien. "Organizácia Za matku Zem vtedy usporiadala ekologický pochod Európou za bezjadrový svet. Stovky ľudí šli pešo z Bruselu do Moskvy. Zobral som si teda na týždeň dovolenku a na Slovensku som sa k nim pripojil. A spoznal tam svoju budúcu ženu," hovorí Pavol.

S Katrien sa onedlho vzali a nasťahovali sa do malej garsónky v Dubnici. Oboch to však stále viac ťahalo z mesta preč. "Kúpili sme si teda starú chalupu na lazoch nad Moravským Lieskovým. Najskôr sme ju využívali len ako chatu, mal som pocit, že v Dubnici musím toho ešte veľa dokončiť."

Na samotu sa dvojica definitívne presťahovala o dva roky. To už Katrien čakala dieťa. "V práci som dal výpoveď, na prestavbu chalupy sme si požičali," spomína Pavol Ziman. "Bolo to moje najlepšie rozhodnutie v živote, už som sa ďalej nechcel podieľať na ničení životného prostredia."

Túlavé topánky

Život v opustenom domci nebol spočiatku jednoduchý. "Chalupa bola schátraná, pred nami bolo strašne veľa roboty," hovorí Pavol. Na Členkovci, ako laz miestni nazývajú, nie je vodovod, plyn ani kanalizácia. "Kým sa nenarodil syn, žili sme tu aj bez elektriny, potom sme ju používali aspoň na nevyhnutné svietenie v noci." Bežné elektrospotrebiče ako televízor, práčku či chladničku si Zimanovci vziať na samotu nechceli.

Jediný prístroj, ktorý Pavol Ziman vlastní, je elektrický mlynček na múku, ktorú melie z vlastnej úrody obilia. "Účet za elektrinu sme naposledy mali asi osemsto korún za rok," počíta dnes už dvojnásobný otec. Jediný príjem, z ktorého rodina žila, predstavoval rodičovský príspevok. "Viac sme však ani nepotrebovali, na splatenie pôžičky som bol zarobiť na brigáde v Belgicku."

Idylické manželstvo však vydržalo len krátko. "Život na samote je romantický iba prvý týždeň. A moja žena mala túlavé topánky," vysvetľuje Pavol. Ani nie po štyroch rokoch manželstva sa Katrien rozhodla presťahovať so skupinou krajanov do opustenej osady v horách v Španielsku. "Chceli, aby som šiel s nimi, no ja som povedal, že odtiaľto neodídem." Pavlovo manželstvo, ako sám hovorí, stroskotalo na túlavých topánkach. "Naposledy mi spomínala, že sa chystá do Ekvádoru." A hoci Katrien cestuje po celom svete, dvakrát do roka sa vracia aj na Slovensko. "Boli ma tu pozrieť spolu so synom aj teraz v januári," hovorí otec šesťročného Palina.

Pavol však ani po odchode manželky neostal dlho sám. "Ešte pred odchodom Katrien reagovala na inzerát nejakého dievčaťa v belgických novinách, ktoré hľadalo miesto, kde by mohlo žiť so svojimi koňmi." A tak sa na slovenskej samote ocitla onedlho ďalšia Belgičanka - 26-ročná Erika. Po niekoľkých skúšobných týždňoch sa rozhodla na Slovensko presťahovať.

Dva mesiace žili zo siedmich korún

Po zmene partnerky sa život Pavla Zimana zmenil. "Nikdy som ich neporovnával, každá bola iná a mala svoje čaro," hovorí. "S Erikou však prišli na moju chalupu aj zvieratá." Pavol sa teda pustil do stavania ohrád, maštalí a kurníkov. Mladá Belgičanka si so sebou priviezla chovné kone a podarilo sa im získať ešte päť kôz a niekoľko sliepok.

"Bola to aj nevyhnutnosť, po odchode Katrien som ostal bez rodičovského príspevku a úplne bez koruny. Snažil som sa preto vymyslieť niečo, čo mi tých pár korún, ktoré potrebujem, zabezpečí." Pomohli im aj priatelia, ktorí od nich začali v malom kupovať dopestovanú zeleninu."

V prvých dvoch mesiacoch spolužitia s Erikou mal Pavol v hotovosti iba sedem korún. "Potom som však na ceste našiel ďalších deväť, takže som viac ako dvojnásobne zbohatol," smeje sa. Hovorí však, že peniaze sú pre neho problém, o ktorý sa posledných osem rokov snaží nestarať. "Snažím sa žiť tak, ako žili ľudia na starých gazdovstvách. Žili sebestačne a z tej trošky, čo mali navyše, kupovali len nevyhnutné veci, ktoré si sami nedokázali vyrobiť."

Po dvoch rokoch života s Erikou sa Pavol Ziman dočkal ďalšieho dieťaťa. "Narodil sa nám krásny syn Mauritz, dnes má už dva a pol roka." Pôrod však nebol jednoduchý. "Erika chcela rodiť doma, v Belgicku, syn sa však narodil predčasne." Mladú mamičku museli preto hospitalizovať v trenčianskej nemocnici, kde sa Mauritz aj narodil. "Erika však vydržala v nemocnici iba dvadsať hodín, potom odtiaľ ušla. Lekár len nechápavo krútil hlavou, takto vraj zvyknú z pôrodnice zutekať zväčša len rómske mamičky. Tak som mu povedal, že odteraz aj Belgičanky."

Podľa Pavla Zimana však nebol jediným dôvodom Erikinho predčasného odchodu z nemocnice naturálny spôsob života, akým žijú. "Erika bola z Belgicka zvyknutá na iný štandard v nemocniciach. Nechápala, prečo nemôžem ostať cez noc s ňou, a prečo jej nedovolili mať na izbe živé kvety."

Dieťa bojovalo o život

Malý Mauritz bol spočiatku veľmi živé dieťa. Asi po piatich mesiacoch však vážne ochorel - začal mať problémy s vylučovaním. "Celý sa nafúkol, nemohol sa vycikať, tak sme s ním museli opäť do trenčianskej nemocnice," spomína Pavol. "Bolo to 27. decembra, po Vianociach. Lekár konštatoval, že má zápchu a chcel ho nechať v nemocnici. Ja som trval na tom, aby mu urobili sonografické vyšetrenie, lekár mi však povedal, že cez sviatky je prístroj zamknutý. Tak sme chlapca odviezli naspäť domov."

Mauritzov stav sa chvíľami zlepšoval, no o niekoľko hodín mu už znova vystupovali horúčky. "Snažili sme sa mu brucho uvoľniť všelijakými masážami a obkladmi, ale začal chudnúť a bolo jasné, že má problémy s obličkami," hovorí Pavol.

Práve v tom čase prišli navštíviť svoju dcéru Erikini rodičia. Keď videli, že ich vnuk má bolesti, neváhali a hneď sa aj spolu s dcérou vybrali naspäť do Belgicka. "Potom mi už len z Belgicka zavolali, že chlapca musia operovať, aby som prišiel." Belgickí lekári zistili u päťmesačného chlapčeka nádor na kostrči, ktorý mu upchával močovod.

Po úspešnej operácii a návrate na Slovensko sa Mauritzovi rodičia rozhodli, že syna budú čo najdlhšie živiť iba materským mliekom. "Každá iná strava by mu zaťažovala organizmus." Matka preto dojčila syna až donedávna, kým sám nepovedal, že už nechce. "Matky by mali kojiť čo najdlhšie. V tejto dobe to však ženy kvôli rôznym predsudkom a reklamám o zlom vplyve materstva na postavu nezmyslene skracujú," myslí si Pavol. Mauritzovi podľa neho starostlivosť belgických lekárov aj dlhšie dojčenie pomohlo. "Jeho stav sa veľmi zlepšuje, každého pol roka s ním chodíme na kontroly," hovorí jeho otec.

Z partnerky sa stala susedka

Ani vzťah s matkou druhého dieťaťa však Pavlovi Zimanovi nevyšiel podľa predstáv. "V septembri minulého roka sa rozhodla, že sa odsťahuje, lebo sa k sebe nehodíme."

Podľa Pavla sú belgické ženy oveľa slobodnejšie ako slovenské. "Keď sa im niečo nepáči, radšej odídu, ako by sa mali trápiť."

Erika sa však nepresťahovala ďaleko. Od rodiny v Belgicku si vzala pôžičku a kúpila opustený dom len kilometer od samoty, kde dovtedy žila. S Mauritzovým otcom sa však stretávajú aj trikrát za týždeň. "Aspoň máme kam chodiť na návštevy," usmieva sa Pavol. Podľa neho mali obe jeho partnerky na odchod rovnaký dôvod. "Obom vadilo, že sa viac venujem iným ako sebe. Keď bolo treba niekomu pomôcť, šiel som, hoci som nemal dokončené vlastné veci."

Na samotársky život si pomaly zvyká. "Za tie roky som si odvykol napríklad aj od varenia a teraz sa to musím znova učiť." Na samote sa podľa neho totiž pri varení nerozmýšľa nad tým, čo dnes bude na obed, ale nad tým, čo sa z dostupných potravín uvariť vôbec dá. Dom, ktorý najprv s manželkou Katrien a potom aj s priateľkou Erikou prerobil, však stále považuje za domov ich aj oboch detí. "Dúfam, že aspoň jeden zo synov tu raz ostane žiť."

Sebestačná obec

Priveľkú pozornosť iným, ktorú Pavlovi Zimanovi partnerky vyčítali, by chcel teraz pretaviť v niečo prospešné. Moravské Lieskové, kam patrí aj jeho chalupa na Členkovci, je totiž už takmer rok bez obecného zastupiteľstva. Po dvoch neúspešných voľbách poslancov sa napokon rozhodla funkcie vzdať aj starostka. Zhruba 2500 obyvateľov Lieskového si preto bude v máji opäť voliť nové vedenie obce. A medzi kandidátmi na starostu bude aj Pavol Ziman.

"Nie som žiaden politik a ani nebudem do kampane dávať žiadne peniaze, nanajvýš ak na nejaký leták," hovorí. Jeho volebným programom je vniesť do dediny podobný duch života, akým sa rozhodol žiť on sám. "Chcel by som, aby obec bola čo najsebestačnejšia. Aby sem ľudia nechodili iba spávať."

Pavol Ziman sa obáva, aby slovenský vidiek neskončil podobne ako osady v Španielsku. "Tak ako tá mŕtva osada, kam sa vybrali žiť priatelia mojej bývalej manželky."

Na otázku, či ho ako prisťahovalca obyvatelia dediny vôbec poznajú, Pavol Ziman odpovedá skôr záporne.

"Dokonca už o mne kolovala aj taká fáma, či nie som pustovník z nejakej sekty." Stretol sa dokonca aj so závisťou. "Niektorí ľudia si asi myslia, že sme neviem akí bohatí, keď nemusíme robiť." Gazdovstvo je podľa neho normálna práca, ako každá iná. A niekedy vie byť aj veľmi nevďačná. "Pred pár rokmi nám napríklad zamrzla všetka zelenina a my sme niekoľko mesiacov nejedli nič iné ako obilie," spomína.

Napriek niekoľkým negatívnym skúsenostiam si Pavol Ziman myslí, že ľudia v dedine ho medzi seba prijali a že vo voľbách má veľké šance. "Tí, ktorí obec v posledných rokoch viedli, už ukázali, ako sa to robiť nemá," myslí si.

"Vo mne majú ľudia aspoň záruku, že prvé, čo vo funkcii urobím, nebude dotiahnutie asfaltky po moju chalupu, ako je to na slovenskom vidieku zvykom."

Nudiť sa už zabudol

Pavol Ziman sa nebojí, že sa sám v dome bude nudiť. Každé ráno vstáva za úsvitu a pracuje. Čas na samote beží podľa neho rýchlejšie. "Keď sa vrátim z polí, je večer a unavený idem spať," hovorí. K domu totiž patrí aj osem hektárov lúk, polí, sadov a záhrady. "Pestujem všemožnú zeleninu, obilie i stromy, chovám domáce zvieratá."

Mnoho času venuje aj neustálym úpravám domu, ktorý prestavuje iba z prírodných materiálov. Keď si však predsa len nájde voľnú chvíľu, číta knihy a plánuje budúcnosť. Tú Pavol Ziman jednoznačne spája so životom vo svojej chalupe nad Moravským Lieskovým. Na otázku, či by sa po zvolení za starostu nemusel vzdať toho, prečo si život na samote vybral, odpovedá: "Čiastočne áno. Určite by som však ostal ďalej žiť tu, na samote. Aj keď by som si asi musel nájsť niekoho, kto by sa mi staral o statok." V tom však problém nevidí. "Dnes je, našťastie, stále viac ľudí, ktorí sa s myšlienkou na zdravší život ďaleko od mesta pohrávajú."

A čo bolo pre neho samotného najsilnejším motívom pri rozhodovaní sa pre život na samote? "Určite to bola sloboda," odpovedá bez zaváhania.

FOTO - AUTOR

Snažím sa žiť tak, ako žili ľudia na starých gazdovstvách. Žili sebestačne a z tej trošky, čo mali navyše, kupovali len nevyhnutné veci, ktoré si sami nedokázali vyrobiť," hovorí Pavol Ziman.

Jediným elektrickým zariadením na chalupe Pavla Zimana je mlynček na múku.

Pavol pestuje rôzne druhy zeleniny, obilie i stromy, chová domáce zvieratá. Veľa času venuje aj úpravám domu, ktorý prestavuje iba z prírodných materiálov. Keď si však nájde voľnú chvíľu, číta knihy a plánuje budúcnosť.

Späť k prírode - to je heslo environmentálnych aktivistov. Aj keď o romantiku veľmi nejde.

Pavol Ziman so synom Mauritzom, ktorý býva spolu s mamou na chalupe vzdialenej od Pavlovej o kilometer ďalej.