Nápadná čulosť. Tou oplýva etnografka SOŇA KOVAČEVIČOVÁ, ktorá celý život zasvätila výskumu ľudovej kultúry u nás. Táto 84-ročná pani akoby prežila počas svojho života všetko, čo sa v histórii Slovenska udialo. Vždy bola zvedavá na životy ľudí, ktorí ju obklopovali. Možno preto sa jej v minulosti podarilo zázračne prepojiť veľký svet straníckych štruktúr so svetom obyčajných ľudí. Presne v tomto duchu sa pod jej vedením písal aj najrozsiahlejší slovenský národopis.

Veľkú noc očakáva Soňa Kovačevičová celkom obyčajne - so žltým narcisom pri pracovnom stole. A o minulosti porozpráva všetko, čo jej práve napadne. Napríklad, že rodisko, to je pupok sveta. Alebo, že v živote nič netreba brať vážne.

Ako trávi etnografka Veľkú noc?

Viete, smiešne. Moja dcéra si zmyslela, že na Zelený štvrtok treba jesť špenát, a ja ho nenávidím. Údené a obložená misa, to je už lepšie. Predtým sme robievali aj kraslice, ale teraz to už pre nás nie je taká zaujímavá spoločenská záležitosť.

V minulosti ste tieto sviatky brali vážnejšie?

Patrím do generácie, ktorá Veľkú noc veľmi neslávila. Keď som prišla študovať do Bratislavy, na jar sme sa celá vysokoškolská partia chodili lyžovať do hôr. Ždiarska dolina, Malinô Brdo, Štrbské pleso, to boli miesta, cez ktoré som bola spätá s prírodou.

A doma, pod vplyvom rodičovskej výchovy?

Otec nás vychovával laxne. Ako luterán chodil na Veľký piatok do kostola, nútil aj nás, ale tam to trvalo sedem hodín a nám sa nechcelo. Keď potom prišiel domov, pýtal si šunku a chren, takže tradície boli hneď preč. Akurát pečivo sa vždy pieklo. Oblievačky u nás aj v okolitých dedinách zakapali už začiatkom prvej republiky. Až neskôr ma začalo zaujímať, prečo, a aké to bolo predtým.

Do Bratislavy ste prišli študovať jazyky. Ako došlo na národopis?

Celkom obyčajne. V detstve som s rodičmi chodila po dedinách okolo Mikuláša - do Važca, Štrby, a ľudí a ich zvyky som brala ako súčasť života. Keď som vyrástla, začala som si ich všímať viac a bola som zvedavá, prečo sú takí, akí sú. Študovala som totiž nemčinu a francúzštinu a strašne som sa zlostila, že musím ovládať starú latinu a vedieť, čo je Pieseň o Rolandovi, ale o nás som nevedela nič. Tak som si v škole pridala k jazykom aj etnografiu, archeológiu a kunsthistóriu a načrela som do porovnávacieho národopisu. Postupne som študovala nielen Slovensko, ale aj okolité národy. Cudzie reči mi v tom veľmi pomohli. Z eufórie som vytriezvela, keď nám namiesto ruského modernistického profesora národopisu poslali nemeckého. Ten prišiel na Slovensko hľadať hranice medzi germánskou a slovanskou kultúrou a určoval ich na somarinách. Napríklad povedal, že slamený úľ je slovanský a drevený germánsky, a potom sa začal zaoberať tým, prečo Slovensko patrí do germánskej sféry.

To bolo zrejme počas vojny. Ako ste to prežívali?

Veľmi nás to poburovalo. Keď prišiel zákaz pokrokovej literatúry, študovali sme už viacmenej v kaviarňach, kde nám mladí asistenti a docenti odovzdávali európske myšlienkové prúdenia. Promovala som po vojne, takže doktorskú prácu som urobila modernými európskymi metódami. Lenže hneď, ako som prišla do Akadémie, nastúpila sorela. Socialistický realizmus. A odvtedy platil už len marxizmus a historizmus, a to sa od nás dosť brutálne vyžadovalo. Desiatich nás potom označili za štátu nebezpečných a dali do výroby. Najhoršie bolo, že tí múdri profesori, ktorí nás viedli počas vojny, začali hlásať marxizmus, takže sa nás nevedeli, a ani nemohli zastať.

Ako ste sa dostali späť k svojej práci?

Niektorých nás na Akadémiu opäť prijali v roku 1953. Vymyslelo sa, že budeme skúmať celé Slovensko a spracúvať monografie. Po istom čase nás však opäť poslali preč. Dostala som sa do Pamiatkového ústavu, kde som mala na starosti ľudovú architektúru a dokumentáciu. Tu som mohla vniknúť do histórie slovenskej kultúry, a to bolo dobré. Počas dubčekiády ma zase zobrali do Akadémie a dali mi robiť Etnografický atlas Slovenska. Dala som sa na to, lebo som si povedala - aspoň som tu a dačo robím.

Na atlase pracovali pod vaším vedením mnohí ľudia celé roky. Vedeli ste, čo to bude za prácu?

Vedela som, ako detailne pracovali na podobných atlasoch v Maďarsku, Poľsku či Švajčiarsku. A keďže po mame som praktická, povedala som si, musíme spraviť to, čo zvládneme. Mali sme poukázať na našu kultúru cez tri korpusy - geografický, jazykovedný a národopisný. Tak sme to koncepčne rozšírili na všetky druhy slovenskej kultúry a zredukovali na počet dedín. Nerobili sme to len popisne, ale aj analyticky. Hoci nás nútili, aby sme si všímali iba robotnícku triedu, my sme mapovali všetky sociálne vrstvy v dedine. V Akadémii si, chvalabohu, uvedomili, že sa treba držať tradícií, a pomáhali nám.

Ako ste udržali ľudí pri spolupráci?

Bolo to ťažké, lebo sa museli púšťať do toho, čo nikdy nerobili. Každý si myslel, že základ kultúry, to sú krpce a šnúrka od gatí. Stále ich bolo treba presviedčať, že za ľudovými artefaktmi sa ukrýva niečo viac a že to súvisí so životom.

Čo ste v kultúrnych artefaktoch našli?

Zložité sociálne, dedinské, rodinné vzťahy. Tie tvoria podhubie, z ktorého všetko vyrastá. To, čo tu je, nie je len kresťanstvo, ale aj keltská, rímska, staroslovanská kultúra, a to sa všetko prelína. Základ všetkého vidím v európskej kultúre. Je navrstvená ako dobošová torta.

Ako sa pozeráte na prepojenie kresťanských a pohanských zvykov? Je to tak, že kresťanstvo si privlastnilo sviatky z dávnych dôb?

S náboženstvom je to tak - luteráni všetko pohanské zakazovali, kalvíni za to dokonca ľudí trestali. Katolícka cirkev bola múdra. Aby nestratila veriacich, všetko zmiešala dokopy, k vianočným sviatkom pribudla zeleň a darčeky, k Veľkej noci hádzanie Moreny alebo nosenie letečka. Takže vzkriesenie Ježiša sa stalo zároveň aj príchodom jari a nového života, hoci to súviselo so starovekými zvykmi. Mnohí farári to v minulosti vedeli prekryť.

Aké to bolo, keď ste chodili po dedinách? Mali ste nariadené, s kým sa budete rozprávať?

Bavili sme sa s každým, kto sa chcel s nami rozprávať. Národné výbory vždy vyhlásili, že prídu takí a takí ľudia a budú robiť výskum miestnej kultúry. Nariaďovali aj to, u koho budeme bývať. Tým nám vlastne pomáhali, lebo ľudia boli ochotnejší. Museli sme k nim však pristupovať jemne, opatrne. Po vojne totiž pociťovali veľkú zášť, keď ich naháňali do JRD. Na severnom Slovensku za nami chodili aj esenbáci. Chceli vedieť, čo sa pýtame a vždy hlásili vedeniu, keď sme boli za nejakým farárom v kostole.

Ako to bolo s povestnou slovenskou pohostinnosťou?

Ľudia nás hostili, niekedy aj proti našej vôli. Chlieb s maslom bol v poriadku, ale všelijaké mastné praženice som trávila ťažšie. Ľudia však o svojom živote radi rozprávali. Hlavne chlapi v krčme. Ale to sa človek najprv musel naučiť piť a zniesť istú dávku vulgárnosti.

Aký je váš obraz o ľuďoch, ktorých si pamätáte z výskumov?

Vedeli si všetko urobiť. A určite je kus pravdy na tom, že muž je hlavou rodiny a žena krkom. Muži väčšinou odchádzali z domu za prácou, tam si to oddreli, našli si aj zábavku. A ženy ostávali doma a mali na starosti všetko ostatné. A tiež si hľadali to svoje. Medzi sebou. Ale o tom sa nepíše ani nehovorí, lebo tento národ je veľmi prudérny. Mnoho vecí sme sa dozvedeli z oplzlých rečí. Napríklad o chlapoch, čo na salašoch prežili štyri-päť mesiacov v roku, a keď za nimi žiadna žena neprišla, museli si pomôcť, ako vedeli. Napríklad ovčím uchom. Nie sme my žiadny svätý národ. Ale to sa rozprávalo len tak poza bučky.

Čo sa ešte rozprávalo?

Napríklad na Kysuciach sa šuškalo, že keď odišiel muž na drotárku a jeho žena otehotnela s niekým z rodiny, dieťa bolo normálne prijaté do rodiny. Keď sa však spustila s cudzím, musela aj s deckom ísť preč. To bolo dané. Zaujímavé bolo sledovať aj vzťah k majetku, k pôde. Na severe Slovenska sa pôda delila do aleluje. Ale na juhu, v maďarskom kraji, sa tomu ľudia bránili. Preto bolo takzvané jednodetstvo, plánované rodičovstvo. Aby sa pôda nemusela deliť, nosilo sa v rodine len jedno dieťa. Keď sa nejaké ďalšie predsa len pritrafilo, robili sa potraty.

Ako ste rozlišovali medzi klebetami a pravdou?

Veľa vecí sa rozprávalo len v podobe povier a ľudia niekedy skutočnosť spájali s minulosťou. Či jedni hovorili pravdu, to sa zisťovalo prieskumom u druhých, alebo aj na polícii.

Na čo dnes môžu byť podľa vás Slováci hrdí?

Keď vám poviem, nehnevajte sa. Potrpia si na plný bachor.

A predtým?

Väčšinou boli hrdí hlavne na to, čo povedal pán farár. Pre obyčajných ľudí bolo vždy najdôležitejšie najesť sa. Tí, čo cestovali, boli skúsenejší, ale svoj rozum doma často nevedeli dobre využiť. Špecifiká myslenia v jednotlivých regiónoch sú však rôzne, a o tom sa vie u nás strašne málo.

Nemáte pocit, že dnes sú ľudia už takí pomiešaní, že žiadne špecifiká myslenia sa nedajú určiť?

Treba ísť do minulosti. Zoberte si taký Malohont. Tam sú ľudia hrdí na celú svoju romantickú a osvietenskú minulosť, majú ju v sebe, a dnes nevedia pochopiť, prečo ich nikto nechce. Alebo miesta, kde niet roboty a potom sa rozmáha nacionalizmus. Alebo územia poznačené vojnou, povstaním. To majú ľudia stále v hlavách. Turizmus nič nespasí. To je až posledná bodka.

Stále ešte pracujete. Čo vás drží?

Ja vám poviem. Zlosť. Tá je určite aj rodového pôvodu. A potom ide o to, že sa nesmiem spustiť. Na stole mám robotu, každý deň napíšem dve-tri strany. O monografiách miest a dedín. Zaujímavé je sledovať, kde sa čo zdôrazňuje, čo mizne, ako sa ľudia presadzujú, ako svoju históriu spracúvajú a komu ju zverujú.

FOTO SME - PAVOL MAJER A ARCHÍV SONE KOVAČEVIČOVEJ

PhDr. SOŇA KOVAČEVIČOVÁ, CSc., sa narodila 12. decembra 1921 v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1939-1948 študovala na Filozofickej fakulte v Bratislave nemčinu, francúzštinu, národopis a archeológiu. V roku 1944 sa vydala za filmára, výtvarného redaktora a grafika Ivana Kovačeviča, s ktorým má dve dcéry. Svoj život zasvätila vedeckej činnosti, pracovala v Národopisnom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde sa zaoberala ľudovou kultúrou a viedla prieskum, ktorý mal zmapovať vývoj ľudovej kultúry na Slovensku za posledných dvesto rokov. Jeho výsledkom je Etnografický atlas Slovenska, ktorý vyšiel v roku 1990. Je autorkou mnohých publikácií a článkov na tému ľudová kultúra, napísala knihy Vkus a kultúra ľudu, Ľudové plastiky, Človek-tvorca, monografiu Liptovský Svätý Mikuláš a ďalšie. V roku 2001 vydala knihu spomienok Preskakovanie polienok. Od roku 1939 žije v Bratislave.