Oficiálne bol jednotný vnútorný trh v EÚ zavedený už v januári 1993, v praxi stále funguje iba s ťažkosťami a množstvom výnimiek. Základy jednotného trhu položil Jednotný európsky akt, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1987 a stanovil takzvané štyri slobody - voľný pohyb osôb, tovaru, kapitálu a služieb.

Úplnú liberalizáciu služieb mala priniesť nová smernica, ktorú schválila Európska komisia začiatkom minulého roka. Pôvodný návrh predpokladal najmä takzvaný princíp práva krajiny pôvodu. To znamená, že podniky z jedného členského štátu, ktoré poskytujú služby v inej krajine EÚ, sa majú riadiť právom svojej krajiny, a nie zákonmi štátu, kde vykonávajú činnosť. Napríklad, poľská firma, ktorá v Nemecku ponúka maliarske služby, bude odvádzať poľské (nižšie) dane a platiť svojim zamestnancom poľské (nižšie) mzdy. Výhodou bude lacnejšie vymaľovanie bytu pre nemeckého spotrebiteľa, ale pre nemeckú maliarsku firmu to môže znamenať krach, a teda stratu zamestnania pre nemeckých maliarov.

Klady by nová smernica priniesla najmä krajinám únie s lacnejšou pracovnou silou, nižšími daňami a menšími reguláciami v oblasti ekológie. Princíp práve krajiny pôvodu by zvádzal firmy poskytujúce služby, aby si práve do týchto lacnejších štátov registrovali svoje sídla a mohli sa tak riadiť ich výhodnejšími predpismi. Podľa štúdie, ktorú si dala vypracovať Európska komisia, by voľný trh služieb utvoril v únii okolo 600-tisíc pracovných miest, vzrástla by spotreba a naštartoval by sa ekonomický rast. Služby teraz tvoria 65 percent hrubého domáceho produktu únie, ale ich podiel na obchode je len pätinový.

Smernica sa netýka služieb, ktoré poskytujú štátne inštitúcie, ani služieb, ktoré sú už upravené únijnými predpismi - napríklad finančných služieb, telekomunikácií či dopravy. Smernica zahŕňa široký okruh činností - od architektov až po autopožičovne. (čtk)