ešte bude musieť počkať.
Napriek tomu existuje medzi nedávnymi revolúciami a Kirgizskom niekoľko spoločných bodov. Protesty sa začali vo všetkých troch krajinách po voľbách, ktoré pozorovatelia OBSE označili za málo demokratické.
V každej krajine mali protestujúci spoločného nepriateľa - prezidenta. Na Ukrajine Leonida Kučmu, v Gruzínsku Eduarda Ševardnadzeho a v Kirgizsku Askara Akajeva.
Aj v Kirgizsku sa podobne ako na Ukrajine začala šíriť fáma počas demonštrácií, že prezident odletel na konzultácie do Moskvy alebo dokonca zmizol s rodinou z krajiny.
Tu sa však podobnosti končia. Demonštrácie na prvý pohľad nemajú také rozmery ako na Ukrajine, kde v centre Kyjeva rátali demonštrantov na státisíce. Na rozdiel od pokojných demonštrácií na Ukrajine a v Gruzínsku, v Kirgizsku autority najskôr neváhali použiť silu. Skôr ako o pokojnej revolúcii sa preto hovorí aj o možnosti krvavej občianskej vojny.
Na juhu krajiny vyšli do ulíc najmä tí, ktorí sú nespokojní s dominanciou bohatého severu, ktorý je kľúčový a kde je zatiaľ pokojná situácia. Opozícii zároveň chýba niekto ako Viktor Juščenko či Julia Tymošenková, ktorí sa stali symbolom oranžovej revolúcie a neskôr vytvorili prezidentsko-premiérsky tandem.
Napriek opatrnejším odhadom, obrázky zablokovaného letiska, zhorenej policajnej stanice v Džalalabáde a zmiznutie mužov zákona v Oši vyvoláva v časti opozície nadšenie. Najmä v súvislosti s blížiacimi sa prezidentskými voľbami, ktoré budú na jeseň. Hoci Akajev sľúbil, že do tretice už kandidovať nebude, opozícia sa obáva, že po ovládnutí parlamentu, prezidentovi straníci zmenia ústavu a Akajev predsa len kandidovať bude.
Vystrčené rožky opozície dávajú demokratickým zmenám v Kirgizsku nádej na menší optimizmus.
Autor: MIREK TÓDA
