a v SR: 17. marca

Američania majú radi japonské horory, najmä v prípade, ak japonská verzia slúži len ako predloha k americkému remaku. Po obrovskom úspechu snímky Kruh a Kruh 2 siahli americkí producenti po origináli filmu Nenávisť z roku 2003 japonského režiséra Takashiho Shimizua.

Producenti zo Sony Pictures film prekvapivo zverili tomu istému režisérovi a dokonca ponechali aj dejisko filmu: príbeh sa odohráva v japonskej metropole. Film však pretransformovali do podoby použiteľnej pre medzinárodný trh. Okrem iného mu prispôsobili aj herecké obsadenie, hlavnú úlohu zverili Sarah Michelle Gellarovej, ktorá sa preslávila ako premožiteľka upírov Buffy v úspešnom americkom seriáli.

Karen prichádza na študijný pobyt do Tokia. Začiatky v novej krajine nie sú vôbec jednoduché: okrem svojho priateľa Douga nemá s kým komunikovať, nemá sa o koho oprieť. Nude sa však snaží predísť, vypomáha v centre sociálnych služieb. Jedného dňa sa dozvedá, že treba zastúpiť japonskú kolegyňu Yoko, ktorá v ten deň neprišla do práce. A tak sa Karen vyberie do domu na periférii Tokia, kde ju už čaká pacientka: postaršia nesamostatná Američanka Emma.

To, že niečo v dome nesedí, Karen zistí, len čo doňho vstúpi. Emmu nájde sedieť nemú, vystrašenú. Z poschodia začuje podivné zvuky, ktoré ju zavedú k zalepeným dverám, z ktorých vychádza detský hlas. Keď Karen dvere otvorí, nájde v nich malého japonského chlapca s vystrašeným pohľadom s mačkou v rukách. Navyše, veci v dome sú porozhadzované, všade vládne chaos a veľmi zvláštna atmosféra. Neskôr policajti v dome objavia mŕtvoly Emminho syna a jeho ženy Jennifer.

Začína sa vyšetrovanie, ktoré sa neskôr ukáže viac ako komplikované. Dom je totiž prekliaty: pred niekoľkými rokmi sa v ňom odohrala brutálna vražda. A podľa japonských povier, ak niekto zabije v hneve, ľudí, ktorí na miesto vraždy prídu, čaká strašná smrť. Prekliatie sa šíri a nie a nie ho zastaviť.

Pre odhaľovanie minulosti režisér zvolil nelineárne rozprávanie, informácie dávkuje postupne. Sledovanie príbehu sa miestami nešikovne skomplikuje, vynárajú sa nové postavy, nové motívy, ktorých opodstatnenosť je niekedy otázna. Divák si musí poskladať príbeh, navyše, Shimizuova hra s rozprávaním nie je natoľko rafinovaná a premyslená, aby z nej mal divák vždy potešenie. Príbeh teda nie je až tak nosný, dôležité sú však efekty, a s nimi Shimizu narábal naozaj príkladne.

Film využíva klasické vizuálne motívy, ktorých jediným cieľom je nastrašiť tak ostatné postavy ako i divákov samotných. Na vytváranie atmosféry strachu slúžia aj rôzne ruchové efekty - mňaukanie mačky, plač dieťaťa - ktoré prinútia aj toho najodvážnejšieho diváka občas "cuknúť" vo svojom sedadle.

Žiadna z postáv nedostáva dostatočný priestor na vývoj, vrátane postavy hlavnej hrdinky stvárnenej Gellarovou. Hoci psychologická drobnokresba nie je v tomto žánri najdôležitejšia, trocha viac hĺbky by mohlo tento horor posunúť do inej, vyššej roviny.

Ale fanúšikovia americkej verzie Nenávisti sa majú na čo tešiť, 32-ročný režisér už totiž plánuje nakrúcanie Nenávisti 2. Snímka by sa do kín mala dostať v roku 2006.

Autor: Ildikó Pongó