pražských hostí - režiséra Jiřího Nekvasila, šéfa Opery Národného divadla, a scénografa Daniela Dvořáka (riaditeľa Národného divadla), ako aj hudobné naštudovanie šéfdirigenta opery SND Jaroslava Kyzlinka jej dávajú punc výnimočnej udalosti.

Po zdvihnutí opony sa ocitneme v romantickej rozprávke, ako vystrihnutej z obrázkovej knižky. Rusalka na vŕbe, Vodník v rybníku, krásne víly, bizarné postavičky vodného a lesného sveta, Ježibaba s dlhými pazúrmi. Idylka sa končí, keď do sveta rozprávky zasahuje cudzí element - človek. Princ s družinou na love, vyzbrojení kamerami a fotoaparátmi, snažia sa ukoristiť kus ilúzie.

Princ si krásny úlovok odvádza na zámok. Svet rustikálnej rozprávky vystrieda chladná, futuristicky strieborná scéna, rozprávku pripomína len obraz vodnej krajiny na stene. Rusalka je stratená v mori ľudskej intolerancie voči "inakosti". Pre Princa prestáva byť ako trofej zaujímavá, keď sa zjaví agresívne výbojná cudzia Kňažná. Princ Rusalku odháňa, nenaplnila ilúziu, ktorú hľadal. No rozkoš nenachádza ani u Kňažnej, naopak, stráca dušu - Kňažná si odnáša pamäťovú kartu z jeho kamery.

Rusalka sa vracia do svojho sveta. Rozprávka je preč, ostalo len smetisko. Váľa sa na ňom nepotrebný bilbord s obrazom rozprávkovej krajiny z prvého dejstva. Premárnená nevinnosť sa nedá vrátiť. Rusalka je bludička, vodné žienky zhúlené hipisáčky, jointík ide dokola. Do antiiluzívneho prostredia sa vtacká pološialený Princ, bosý, s kabátom nedbanlivo prehodeným cez pyžamo. Záverečný obraz dvoch skrachovancov je jedným z najdojemnejších, aké som v opernom divadle doposiaľ zažila.

Inscenátori nielen vyložili známe dielo v nových súvislostiach, vo vizuálne šokujúcej, do detailov domyslenej koncepcii vinuli niť od rozprávky cez odcudzený ľudský svet po existenciálne zúfalú túžbu po stratenom šťastí. Podarilo sa im tiež rozkryť charaktery a vzťahy postáv, konečne sme po čase videli hodnotné výsledky osobnej réžie.

Výkladovú silu inscenácie umocnilo hudobné naštudovanie. Jaroslav Kyzlink si s Dvořákom stopercentne rozumie, z partitúry predovšetkým na prvej premiére vyťažil úžasnú paletu farieb a nálad. Nemožno tiež nespomenúť výbornú choreografiu Jaroslava Moravčíka.

Z interpretov vynikol Peter Mikuláš ako ideálny Vodník - mäkký v tóne, dokonalý vo frázovaní, perfektný v dikcii, charizmatický v hereckom prejave. Výborné výkony podali obe Rusalky, o triedu lepšia bola typovo optimálna, herecky krehká, v tóne bezproblémovo znelá Eva Jenisová než dramatickejšia Iveta Matyášová. Ľudovít Ludha, napriek komornejšiemu materiálu, bol spevácky príjemným, herecky skvelým Princom.

Na premiérach znelo "bravo" i "bu". Rusalka nie je z kategórie "diváckych" inscenácií, pre konzervatívnu časť obecenstva bude zrejme silnou kávou. Určite však osloví tých, ktorí chodia do opery aj za divadlom.

Antonín Dvořák: Rusalka l Opera SND l Hudobné naštudovanie: Jaroslav Kyzlink l Scéna: Daniel Dvořák l Kostýmy: Lucie Loosová l Choreografia: Jaroslav Moravčík l Réžia: Jiří Nekvasil l Premiéra: 18. a 19. marca

Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ(Autorka je operná kritička)