Keď som začala študovať vo Viedni, bála som sa len jednej veci. Čakala som množstvo mladých ľudí, ktorí sa budú na nás Slovákov pozerať cez prsty. Veď my sme predsa tí z "Ostblocku", čo v podstate ani poriadne nevedia, čo je to demokracia. Tieto obavy sa mi aj naplnili. Otázky a názory, s ktorými som konfrontovaná, mi ešte aj dnes niekedy vyrážajú dych. Jedným z posledných zážitkov bolo, keď profesor na hodine v rámci výkladu povedal, že nižšie platy než na Slovensku sú azda už len v Albánsku.

Po prvých pár týždňoch som nemala veľmi dobrý pocit z prostredia, v ktorom som sa nachádzala. Čo ma zachránilo? Predsa slovenská mafia! (Vlastne československá.) Postupne som zisťovala, ako veľa slovenských a českých študentov je na mojej univerzite. Zistila som, že všetci majú rovnaké problémy a pocity. A práve to nás dáva akosi dokopy. Až tak veľmi, že sme si vyslúžili prívlastok mafia. My totiž tak aj fungujeme.

Najdôležitejšia je výmena informácií. V rámci slovenskej mafie funguje skvelý informačný systém. Pokiaľ ste správne zorientovaní, viete presne, u koho sa dá zistiť, ktorý profesor je dobrý, prípadne ktorý z voliteľných predmetov najľahší. Zároveň sa dozviete, ako sa treba pripravovať na tú-ktorú skúšku.

Veľkú úlohu zohráva aj výmena skrípt a knižiek. Vo Viedni sú, samozrejme, veľmi drahé. A tak je vždy lepšie si ich od niekoho požičať. Ja mám momentálne doma požičané dvoje skrípt a ani neviem od koho. Jednoducho sa cez systém mafie dostali až ku mne a ja ich neskôr rada posuniem ďalej. Podobná výmena s rakúskymi študentmi by možná nebola.

Na každej prednáške sa veľmi rýchlo vytvorí slovenská "Gruppe", ktorá často vytvára celú atmosféru. A tak, ako som sa zo začiatku nikdy na prednášky netešila, lebo všetko bolo také veľmi sterilné a formálne, teraz chodím do školy už s veľkou radosťou. Viem, že tam stretnem "svojich" ľudí, ktorí sú na tom rovnako ako ja, a nebudú sa ma s hrôzou v očiach pýtať, ako sa tu u nás vlastne žije.

Autor: MÁRIA POUROVÁ