ILUSTRAČNÉ FOTO - ARCHÍV
Môj prvý deň v Portugalsku. Jediný človek, ktorého poznám, je môj profesor. Ideme spolu na obed. Cestou prechádzame cez svetelnú križovatku. Vlastne on prechádza, ja stojím, pretože mám červenú. Počkám, kým prejde pár áut a prebehnem aj ja.
Na druhej strane križovatky ma čaká profesor, aby mi porozprával, ako sa prvýkrát stretol s týmto javom čakania na červenej v Nemecku a ako nechápe, prečo by mal čakať, keď nejdú žiadne autá. Povedal som mu, že za to sa platí pokuta. Zasmial sa.
Druhýkrát som stál pred semaforom a čakal, kým budem mať zelenú, alebo už žiadne autá nepôjdu. Keď som dostal tú zelenú, ktorá zvykne znamenať choď, spravil som teda krok, ale hneď som sa aj vrátil na chodník, pretože tri autá ešte stihli prejsť. Odvtedy aj keď mám voľno ako chodec, ešte chvíľku počkám, aby som sa presvedčil, že šoféri zobrali svoju červenú skutočne vážne. Paradoxne, keď stojím na nejakom priechode bez svetelnej signalizácie, tak autá zastanú a nechajú ma prejsť.
V Portugalsku by som tri svetlá na semaforoch definoval inak ako stoj, pozor, voľno. Zelená znamená choď, žltá je choď rýchlejšie a červená choď opatrne. Keď som však jednému Portugalčanovi hovoril, že prechádzajú na červenú, vraví: v Portugalsku žijem celý život, ale nikdy som niečo také nevidel. Išiel som s ním v aute a blížili sme sa k svetelnej križovatke, pred nami niekoľko áut, zelená sa zmenila na červenú a dve autá ešte aj tak stihli prejsť. Šťastný s pocitom víťazstva som mu ukázal - tu máš dôkaz. On sa len zasmial, vraj konečne pochopil - to však vraj červená ešte nebola, pretože druhý smer na križovatke v tom čase ešte nemal zelenú.
Dnes, keď vidím nejakého chodca stáť pri červenom svetle, a žiadne autá neprechádzajú cez jeho priechod pre chodcov, sa už usmejem. Viem, že to je cudzinec, ktorý len nedávno prišiel do Portugalska.
toma.blog.sme.sk
Autor: MILAN TOMA
