FOTO - JUDIT ANDREAE
Je februárové popoludnie a spolu s lekármi som na klinike v Yelwe, štát Plateau, Nigéria. Doktorka J. nám deň predtým cez obed rozprávala o matke s dieťaťom, obaja v pokročilom štádiu AIDS, o ktorých sa starajú.
Prišli, keď som bola práve na klinike, obaja podvyživení. Jeden z nášho personálu dal matke injekciu a vyšetroval jej dieťa. Je to 13-mesačný chlapec, ale vážil sotva päť kíl, nemal žiadne zuby, nedokázal samostatne sedieť ani stáť. Jeho ruky boli tenké ako fixka na tabuľu, či ako môj palec. Keď mu podávali infúziu, bolesť mu bolo vidno v očiach - otvoril ústa, ale nemal dosť sily na to, aby zaplakal.
Matka sedela na posteli, kľúčne kosti také vystúpené, až sa zdalo, že všetko jej oblečenie visí len na nich. Celý čas, čo sme sa starali o dieťa, spočívala jej trasúca sa vychudnutá ruka na jeho bruchu.
Liečili sme oboch antibiotikami, ale potrebujú najmä výživnú stravu a dostatočnú hydratáciu. Dostali vysokokalorické mlieko, ktoré si majú pripraviť doma, a doktorka J. navštívila ich rodinu, aby im vysvetlila, aké dôležité je, aby dobre jedli. Po rozhovore so sestrou pacientky však mala pocit, že rodina im veľmi nepomôže - popieranie choroby, stigma dopadajúca na celú rodinu, nedostatok prostriedkov aj znalostí...
Chlapec potreboval tekutiny a energiu. Zarobili sme cukrovú vodu a kŕmila som ho z injekčnej striekačky, kvapku po kvapke, a naša miestna psychologická poradkyňa Shade mu zatiaľ holila hlavu. Najprv som si myslela, že holenie súvisí s tým, že musí dostať infúziu. Keď som sa však opýtala, prečo to robí, jej odpoveď bola: "Pretože jeho vlasy sú príliš strapaté." Myslím, že toto bol jej spôsob, ako sa o dieťa aspoň trochu postarať a ukázať jeho rodine, že niekomu na ňom záleží a nenechá ho vyzerať neupravene, ani keď je vážne chorý.
Dieťa som kŕmila dvadsať minút, počas ktorých upieralo svoje oči priamo do mojich - v tých tmavých očiach bol taký smútok, že som mala čo robiť, aby som sa tam priamo pred jeho matkou nerozplakala. Zvládli sme asi tri štvrtiny hrnčeka.
Iné dieťa dostávalo práve v tej istej miestnosti injekciu a keď chlapec začul plač, prestal prehĺtať a započúval sa. Toto bolo prvýkrát, keď vôbec zaregistroval dianie vo svojom okolí. Keď sme skončili, pomaly, veľmi pomaly - ako keby ho to stálo všetku zvyšnú energiu, ktorú ešte mal - zdvihol pravú ruku a poškriabal sa malými prstami na obočí. Potom sa usmial svojím bezzubým úsmevom, s vystúpenými lícnymi kosťami a množstvom vrások na čele - priamo na mňa.
Vtedy som videla AIDS - pozerajúc sa do očí chlapca, ktorý sa pravdepodobne nikdy nedožije svojich druhých narodenín. Jeho matka bola taká slabá, že ledva zvládla zdvihnúť nohu a vyliezť na motorku, aby ho odviezla domov. Zomrela o tri dni neskôr a o dieťa sa teraz stará jeho stará mama.
Je pre mňa veľmi ťažké vyrovnať sa s týmto príbehom. O chlapcových očiach sa mi odvtedy sníva a vždy, keď vidím fixku, spomeniem si na jeho ramená.
Hoci som videla túto jednu ľudskú tragédiu, stále si nedokážem predstaviť skutočný rozmer tejto choroby. To, že podobné príbehy sa neustále odohrávajú po celom svete. Stovky denne. Milióny každý rok.
benova.blog.sme.sk
Autor: LENKA BEŇOVÁ(Autorka pracuje v Nigérii pre zdravotnícku humanitárnu organizáciu.)
