V krasokorčuliarskej histórii nikto nedostal toľko šestiek ako britský tanečný pár Jayne Torvillová – Christopher Dean. Na sarajevskej olympiáde 1984 im arbitri vytiahli po voľnom tanci za umelecký dojem iba najvyššie známky, za technické prevedenie ďalšie tri. So známkami z povinnej jazdy a originálu bolo šestiek dovedna dokonca devätnásť! A predsa, novátorská kreácia na hudbu slávneho Bolera od Maurica Ravela vyvolala medzi odborníkmi polemiku. Tanec nottinghamskej dvojice bol proti vtedajším pravidlám. Diváci ho ale prijali s takým nadšením, že príbeh na dramatické španielske tóny urobil zo štvorminútovky britského páru doslova kultovú scénu.

Slávne i sporné Bolero

Tí istí odborníci, ktorí dumali nad čistotou Bolera, považovali Deana za najlepšieho tanečníka na ľade všetkých čias. Pomenšia Jayne vynikala hereckými schopnostiami. Torvillová dala tancu nádych priam ľúbostnej story. Azda polminútu na začiatku obaja korčuliari kľačia, iba pohybmi rúk stvárňujú hudbu. Torvillová sa pritom na Christophera pozerá ako zaľúbená školáčka. Ich vzťah bol ale jednoznačne športový a profesionálny.

„Celá choreografia bola úplne proti regulám. Športovci nesmeli opustiť ráz spoločenského tanca a tomu konvenujúceho držania. Torvillová s Deanom robili figúry na kolenách, Ravelovo Bolero rozhodne nie je tanečnou hudbou,“ hovorí naša najznámejšia rozhodkyňa Felicitas Babušíková. Čo teda rozhodlo? Ak to pritiahneme za vlasy, mali Briti dostať buď nulu, alebo šestku. „To je prehnaná úvaha. Ich Bolero bolo také krásne, že rozhodcovia dali priechod novátorstvu. Torvillová s Deanom objavili príbeh na ľade,“ pridáva úvahu Felicitas Babušíková.

Dlho sa hľadali

Christopher Colin Dean sa narodil 22. júla 1958 v Nottinghame. Jeho otec Colin bolo elektrikárom a veľkým futbalovým fanúšikom miestneho klubu Forest. Chris videl korčule pod vianočným stromčekom, keď mal desať rokov. Bol vtedy kapitánom školského futbalového tímu. Na tréningu si zlomil nohu, a tak to skúsil radšej v tancoch. Chris bol talent, ale povrávalo sa, že na ľad ho pritiahla fešná Sandra Elsonová, s ktorou vyhral britské juniorské majstrovstvá.

Jayne (narodená 17. októbra 1957) tiež v Nottinghame, začala s korčuľovaním už ako trojročná. Keď mala pätnásť rokov, stala sa majsterkou krajiny v športových dvojiciach s Michaelom Hutchinsonom. Sľubne sa rozvíjajúca kariéra ale dostala trhliny. Zranenia, nedorozumenia s partnerom, nezdary vyvrcholili do sklamania dievčiny. Vtedy dala Jayne a Christophera dokopy trénerka Janet Sawbridgeová, spolu s viacerými partnermi medailistka z MS.

Pomohol starosta

Ibaže mladý pár nemal peniaze na nákladný tréning. Torvillová teda hneď po maturite začala pracovať ako poisťovacia agentka, Dean vstúpil do služieb polície. Pomohol starosta Nottinghamu: „Tak ako je pre nás dobrou reklamou každé víťazstvo Forest, tak nás môžu presláviť Torvillová s Deanom.“ Prvý radný pán nemusel dlho čakať. Dvojica z kraja Robina Hooda štyri razy vyhrala majstrovstvá sveta (1981 – 1984), štyrikrát majstrovstvá Európy (1981, 1982, 1984 a 1994). Získala najslávnejšie zlato na sarajevskej olympiáde 1984 i bronz na lillehammerskej 1994. Po úspechoch na profesionálnom ľade sa ešte raz vrátili na amatérsky. Ona mala 37 rokov, on 36. Ešte stačili vyhrať kodanské ME 1994. „Už vtedy badali, že korčuliarskou technikou a švihom nestačia. Boli stále výnimoční v povinných jazdách i originálnom tanci,“ spomínala Feleicitas Babušíková, ktorá vtedy v Dánsku ťahala známky.

Chris i Jayne sú dnes naslovovzatými choreografmi. Slávnym francúzskym súrodencom Isabelle a Paulovi Duchesnayovcom vymysleli Tarzana. Dnes šijú pásma pre Marinu Anissinovú a Gwendala Peizerata.

Christopher sa s tempramentnou Isabelle Duchesnayovou aj oženil, ale ich manželstvo trvalo iba dva roky. Potom si vzal Jill Trenaryovú, s ktorou má dvoch synov, štvroročného Jacka Roberta a dvojročného Sama Colina. Jayne sa šťastne vydala za Phila Christensena.

Presný Christopher a večne meškajúca Jayne boli na ľade jedno telo, jedna duša. Bolero bolo ich nápadom. „Chceme stvárniť len jednu hudobnú tému, predviesť emotívny celok, ktorý zanechá hlbší dojem než na jeden večer,“ vyhlásil pred olympiskou sezónou Dean. Podarilo sa im to dokonale.

V preplnenej sarajevskej hale Zetra počas štvorminútového programu Torvillovej s Deanom nik nezatlieskal. Krásou omámení diváci boli tichšie ako na tenise. Ešte chvíľu po skončení majstrovského diela zostalo publikum v nemej úcte. Potom aplaudovalo ako pri žiadnom výkone na olympijských hrách 1984. Prvý raz videlo príbeh na ľade.

PETER FUKATSCH