Verše Mily Haugovej, mnohonásobnej majsterky Slovenska v krásnom rozprávaní, naozaj nie sú jednoduchou záležitosťou. Nestačí si pred ich čítaním nasadiť silné okuliare, vyvaliť sa do ušiaka a obliznutým prstom zasnene zalistovať. Skutočná poézia nie je lacná korisť. Nie je to grilované kura z bufetu, čo sa dá zmastiť za päť minút. Ani Haugová nie je žiadna naivná husička.
Kaviarenský bonmot básnika Jozefa Mihalkoviča "Mila, ty si dnes zo seba akási vyklonená," sa jednak dá ľahko zapamätať, zároveň však aj napovedá, že táto poetka vychádza zo seba a zo svojej skúsenosti. Dokonca sa dá pochopiť až tak, že sama seba prevyšuje. Spomínaný výrok je aj galantnou poklonou, ktorých z nášho literárneho prostredia, žiaľ, ubúda. Dnes sa v širokom meradle poklonkuje vygumovaným naklonovaným krasorítkam, kým krasorečnice musia čakať na lepšie časy a - pochopiteľne - aj na pochopenie.
Haugová vydala mnoho zbierok - Archívy tela, to je v poradí trinásta z nich - a množstvo kníh preložila, najmä z nemčiny a angličtiny. V jazykovej spolupráci potom prebásnila niektoré klenoty z exotických rečí, napríklad z japončiny.
"Všetko je už len ako pohyb v limuzíne," píše dnes hladko - supermoderne, ale vie to povedať aj celkom fatálne:
"Všetko je z dychu, ktorý mizne," to sú naskrz vážne tvrdenia, ktoré priam rátajú s tým, že ich človek docení, obľúbi si ich a uzná ako fakty, lebo im nemožno uprieť istú neodškriepiteľnú presnosť. Výstižnosť. Poézia vie a má byť taká presná. To nie sú taľafatky, ktoré by mohol niekto zbagatelizovať len preto, že ľudia takto väčšinou nerozprávajú. Ľudia takto nerozprávajú, keď na to nemajú. Keď sa človek pri týchto veršoch pristaví, zisťuje, že je to presne tak. "Mám taký celistvý systém reči ako seba," čítame vysvetlenie.
Hoci poézia sa vysvetliť nedá, sama mnohými vysvetleniami oplýva. Aj toto pravidlo Haugová ilustruje priamo na básniach. Napríklad keď povie "bývanie", jedným dychom dokladá, že tým myslí malú izbu s gaučom prikrytým starým perzským kobercom a seba s denníkom a ceruzkou. Miesta, ktoré sú dnes komerčnou mašinériou vytesňované zo zón záujmu, ochraňuje pre seba, pre svoje denníkové záznamy, významy, vysvetlivky, útržky, skice, sny. Pretože v poézii aj v živote vždy šlo a stále ide o skutočné prežívanie.
Haugová je skutočnou ochrankyňou zázemia, ktoré mizne v nenávratne.
Kniha básní síce úbytok zázemia zastaviť nemôže, ale je vždy dobrou odpoveďou na to, čo sa deje.
Autor: JÁN LITVÁK
