Najkrajší výhľad na svet je vraj z konského sedla. Ing. Andrej Glatz o tom vie svoje. Hoci z neho už tento známy parkúrový jazdec a predseda Slovenskej jazdeckej federácie presedlal na kone uložené pod kapotou so značkou firmy Mercedes. Ako jej zástupca na Slovensku môže ďalej osedlávať jedny z najkvalitnejších "koní", aké po cestách vo svete a u nás jazdia.
» Na čom ste jazdili skôr na koni alebo na aute ?
Šoféroval som asi skôr, ale to len otcovi na kolenách za volantom jeho Tatry 57. Samostatne som začal jazdiť určite skôr na koni, niekedy okolo mojich deviatich rokov.
» Ako sa vyvinul váš vzťah k autám?
Samozrejme, ako každý chlapec som aj ja mal odmalička rád autá. A ako som sa dostal k súčasnej profesii... Jednoznačne zase cez kone. Celý život som sa zaoberal koňmi až v roku 1989, keď prišli nové možnosti podnikania mal som dosť veľa rokov, aby som ďalej jazdil závodne. Vtedy som bol predstavený grófovi Douglasovi z Wiesental Co, AG Viedeň.
» A vaše prvé auto?
Vlastné prvé auto bola červená fiatka 600. Kupoval som ju v nešťastnom roku 1968, pamätám sa, ako som zháňal bony na jej kúpu, ale Tuzexy v tom čase poriadne nefungovali, tak som tŕpol či sa mi to podarí. Mal som vtedy 21 rokov a bol som na ňu veľmi pyšný.
» Nebolo s ňou viac starostí ako radosti?
Jediný raz som v súvislosti s ňou zažil nočnú moru, aj to iba krátku. Býval som vtedy na internáte a každé ráno môj prvý pohľad z okna patril môjmu novému autu. Hneď na tretí deň po jeho kúpe som zistil, že auto zmizlo. Moji podgurážení spolubývajúci mi ho večer preniesli a schovali do vchodu jedného z neďalekých domov, takže ľudia museli ráno ísť do práce cez pivnice a susedný vchod.
» Zastupujete jednu z najstarších a najserióznejších značiek automobilov na svete, ktorá dotvára imidž mnohým serióznym a úspešným biznismenom, máte ešte nejaký nesplnený automobilový sen?
Mám zatiaľ len jeden sen, jazdiť s mercedesom SLR McLaren, ktorý sa mi čoskoro splní. Naša spoločnosť predstaví aj na blížiacom bratislavskom autosalóne. Pri našej značke sa vzácne snúbi pohodlie aj športový pocit z jazdy, takže nemusím veľmi snívať, skutočnosť je taká, že aj dnes jazdím s autom, ktoré má síce hmotnosť 2,4 tony, ale jeho zrýchlenie z 0 na 100 km/h udáva výrobca na 4,7 sek. Dokonca novinári mu pri testoch namerali 4,3 sek., čo sú parametre športového auta.
» Čo v prípade, ak sa vám stane nejaká porucha?
Dokážem určite vymeniť koleso, ale doteraz ma to postihlo iba raz. A mojím spolujazdcom bol vedúci servisov, takže som ho mohol otestovať ako rýchlo ho vie vymeniť. Ani on však nebol úspešný, lebo rezerva mala letný rozmer disku s inými maticami a mi sme mali zimné, tak sme stopovali a na stretnutie sme prišli škodovkou.
» Trúfli by ste si v prípade ne-hody poskytnúť odbornú prvú pomoc a či by ste vôbec zastavili?
V jazdeckom športe som sa už stretol zopárkrát s úrazmi, takže si nemyslím, že by ma premohla panika. Zopár vecí si pamätám, so základnými vecami by som pomohol. Určite by som vedel zastaviť krvácanie. Troška ohľaduplnosti, tolerancie a ústretovosti v našej spoločnosti chýba, čo vedie niekedy k nevšímavosti pri týchto situáciách. Ale na druhej strane sú známe aj prípady fingovanej nehody, pri ktorej sa obeť zmení na zlodeja a to sú práve tie momenty, keď človek musí zvážiť vážnosť situácie a priority.
» Vy sám ste už na vlastnej koži zažili nehodu?
Chvalabohu okrem malej nehody pred rokmi ešte so škodovkou, ktorá sa prevrátila na bok. Nikto sa ani nezranil, tak sme po chvíli pokračovali v ceste ďalej. Malé škrabance a ťuknutia za nehody nerátam, v duchu hesla, kto ešte neoškrel auto, tak nešoféroval.
» Aký máte názor na ženy šoférky?
Myslím si, že ženy sú zodpovedné a menej agresívne vodičky. Iba niekedy snáď by mala byť reakcia žien pri šoférovaní rýchlejšia.
Pri jazdení nijako nerozlišujem mužov a ženy, iba dobrých a zlých vodičov.
» Čo je podľa vás príčinou zvyšujúcej sa agresivity na cestách nielen u nás, ale v celej Európe?
Myslím si, že technické obmedzenia rýchlosti nie sú riešením. Ak niekto ide na miestach s obmedzenou 30 km rýchlosťou stovkou, tak to nie je vec techniky, ale dotyčnej osoby. Pri mojej "konskej" stáži v USA som mal možnosť porovnať správanie vodičov. Dlhé čakanie v zápchach neznamená u nich zvýšenie agresivity. Agresivita je tam určite menšia a podľa mňa je to dostatkom priestoru. My v Európe máme ponorkovú chorobu, je tu veľa ľudí a veľa áut na relatívne malom priestore. Ani v Nórsku som nikdy nezažil, že by vodiči prekračovali povolenú rýchlosť. Ak niekto chcel ísť rýchlo, ostatní mu pokojne uhli na kraj, nikto necítil potrebu brániť mu v spôsobe jazdy. Podľa mňa je takéto správanie výsledkom pôsobenia malého životného priestoru. n