Autá a autorádiá akosi patria k sebe. Za volantom nám spríjemňujú cestovanie, získavame ich prostredníctvom informácie aj z dopravného spravodajstva. Aspoň v prípade áut spoza veľkej mláky, teda amerických, to platí už veľmi dlho. Do veľkých korábov ciest sa totiž autorádiá - a na začiatku svojej existencie to boli dosť rozmerné "kisne" - zmestili bez väčších problémov.
Dnes asi niet jediného nového auta, ktoré by sa predalo bez autorádia. Podaktoré dokonca už aj so zabudovaným kinom... Občas s toľkými funkciami, že niektoré z nich možno použijeme aj dva razy počas životnosti prístroja - prvý a posledný...
Autorádiá sa postupom času vyvíjali a sú čoraz kvalitnejšie, sofisti-kovanejšie (rozumej vybavenejšie), prešpikované všakovakými technickými fajnovosťami. Ovládať niektoré vyžaduje mať pomaly ukončené vy-sokoškolské vzdelanie technického smeru. Alebo aspoň špeciálny kurz. Iné, hoci neraz ešte viac nadupané funkciami, sú však užívateľsky "prítulné" a na ovládanie príjemné. Veľ-mi často "diaľkovo" aspoň priamo vodičom z volantu.
Ešte pred pár rokmi sme boli radi, keď sme v našich hlučných autách mohli "vychutnávať" rôzne šumítka so zvukom kryštálky - a radi sme tomu s dávkou hrdosti hovorili kvalitná reprodukcia. Pravda, našli sa už vtedy fajnšmekri, ktorí mali v aute audiosústavu neraz prevyšujúcu vtedajšiu hodnotu samotného vozidla... Nuž, veď aj dnes sú takí. Ibaže už nevyčnievajú z radu. Lebo ako čas beží a elektronika ponúka čoraz viac a lepších vymožeností nielen v reprodukcii zvuku, stávajú sa mnohé z áut doslova a do písmena koncertnými sálami. Kvalita áut aj audiosúprav sa neustále zvyšuje. To, čo bolo pred časom výsadou áut vyššej triedy, (napríklad dobré odhlučnenie interiéru) už dnes nájdete aj v malých autách. Kedysi špičkové hifi zariadenia dnes schovajú do vrecka bežné prístroje spotrebnej elektroniky.
CD, mp3, alebo HDCD?
Už nie sme odkázaní na rozhlasové vysielanie na stredných vlnách - mladší našťastie ani nevedia, o čom je reč - alebo dnes prakticky jediné FM pásmo na veľmi krátkych vlnách s primerane kvalitnou reprodukciou zvuku. Máme CD prehrávače, CD meniče. Ba čo viac, veľa autorádií si dnes tyká aj s formátom známym pod skratkou mp3. Nie je už dnes jediný (hovoria vám niečo formáty, resp. ich skratky WMA, ASF, OGG, AAC..?), ani najlepší. Existujú novšie a lepšie kompresné formáty, ktoré dokážu uchovávať zvuk.
S menšími nárokmi na kapacitu záznamového média a pritom s lepšou kvalitou. "Empétrojky" však majú jednu neodškriepiteľnú výhodu - sú najpoužívanejšie - a preto najrozšírenejšie. A mimochodom vďaka tomu kompatibilné. Pritom sa na jedno cédečko zmestí pri-bližne sedemkrát (pri nižších nárokoch na kvalitu až jedenásťkrát) viac hudby vo formáte mp3, ako v ne-komprimovanom WAV, ktorý používajú CD-DA, teda zvukové CD.
O nich sme si ešte nedávno mysleli, že sú vrcholom zvukovej dokonalosti v oblasti spotrebnej elektroniky. Aj rádiá hrávajú, vlastne hrávali pesničky z CD... lenže svet sa mení. "Cédečko" už nie je strechou sveta. Audiofili - a to sú ľudia s veľmi "tenkými ušami" - počujú viac, ako im 12 cm polykarbonátový kotúčik s nulami a jednotkami dokáže poskytnúť. Preto prišlo Super Audio CD - SACD, HDCD, DVD-Audio s podstatne vyššími parametrami záznamu zvuku. Kvalita vynikajúca - ibaže - načo vlastne? Médiá sú neúmerne drahé, titulov je skromne, a navyše - tú kvalitu "navyše" si vlastne ani neužijeme. Ale nie preto, že ju chceme počúvať v aute. Vôbec nie! Problém je kdesi inde.
Ako vlastne počujeme?
Čím sme starší, tým horšie a menej nielen cítime a vidíme, ale aj počujeme. Lebo sluch je, podobne ako zrak, jeden zo zaujímavých zmyslov. Dá sa oklamať - aj v mladosti, dospelosti,
v zrelom veku - vždy. Hovorí sa tomu psychoakustický model sluchu. Hneď to vysvetlíme - no len na porovnanie
- v kine vidíme pohybujúci sa obraz, lebo nám premietnu za sekundu 25 za sebou idúcich statických obrázkov, ktoré takto nasnímali. S uchom je to tiež také podobné... Okrem toho, že
s postupujúcim vekom stráca schopnosť vnímať vyššie frekvencie (dieťa počuje od 20 do 20 000 Hz, starší človek maximálne do 12 000 Hz, ba neraz ešte menej), nedokáže dobre rozlíšiť po sebe idúce zvuky. Ak teda do ucha vstupujú dva po sebe idúce tóny s podobnou farbou zvuku, poslucháč detailne počuje iba ten hlasnejší z nich. A je jedno či je to prvý alebo druhý... Na tom je založená aj stratová komprimácia v už spomínaných formátoch mp3 a ďalších: jednoducho dochádza pri nich k orezaniu zodpovedajúcich, pre človeka nepočuteľných frekvencií. Pridajme k tomu stredný vek, hluk v idúcom aute... Aj špičkové audiozariadenie, ktoré by sa nemuselo hanbiť za svoje kvality
v obývačke, sa vám zdá zrazu priveľ-mi kvalitné. Veď jeho vlastnosti ne-využijeme naplno. Ale naozaj?
Aká kvalitná je "kvalitná" reprodukcia?
Nestačí nám teda aj naďalej akékoľ-vek "chrastítko", ktoré vydáva ako - tak rozoznateľný zvuk? Nestačí. Má vôbec význam pokúšať sa o kvalitu reprodukcie v aute? Má. Lebo keď vám hrajú len dva mrňavé reproduktorčeky, ktoré musia revať takmer naplno, aby prehlušili hluk motora, nekvalitu lacného autorádia s málo výkonnými a šumiacimi výstupmi - nuž tu sa
o dobrej hudbe - alebo aj slove dá iba snívať. O čo lepšie sa môže vnímať zvuková informácia z viacerých reproduktorov. Zvuk, ktorý vás obklopuje bez skreslenia, vyrovnaný, príjemný. Čím viac zariadenie dokáže, tým menej mu nepriaznivé vplyvy jeho kvalitu okrešú. Tým viac pôvodnej informácie príde až k uchu poslucháča - motoristu. A už menej záleží na tom, či je zdrojom rozhlasové vysielanie s rôznymi doplnkovými informáciami alebo hudobné cédečko či niektorý z komprimovaných formátov. Sú približne porovnateľné. Ale čo keď bude zdrojom DVD? Buď s vysokokvalitným zvukom alebo aj s filmom? V tom prípade je ďalšia forma zábavy určená už len pre posádku, okrem vodiča. I keď kvalitné ozvučenie pomôže určite aj v tomto prípade. Takže možno nabudúce vás pozveme: poďte do kina do auta. n
