Náš priateľ, divadelný vedec a bábkový režisér, oslavoval životné jubileum. Pozvánku sme stratili, ale nosili sme to v hlave, a keď sa nám zdalo, že už nadišiel ten deň, kúpili sme kyticu, zabalili darček, a šli sme gratulovať. V budove, kde mala byť oslava, bolo ticho. Ozýval sa len hlas nášho priateľa, ktorý sa rozprával s upratovačkou.
„Vidíš to! Keď sme boli mladí, mali navrch starci, a keď sa konečne aj nám podarilo zostarnúť, majú navrch mladí a kašľú na starcov," zafilozofoval si môj muž. „Sme jediní, kto tomu chudákovi prišiel gratulovať."
Keď sme však oslávenca podľa hlasu našli a zagratulovali mu, nevychádzal z úžasu. Pomýlili sme si deň aj hodinu - oslavu má až zajtra.
Prišli sme na druhý deň - a gratulantov bolo toľko, že budova praskala vo švíkoch.
Jubilant nám prezradil, že podobná oslava bude presne o týždeň aj v Dome slovenskej kultúry v Prahe a že bude spojená aj s výstavou bábok a ukážkami z inscenácií - ak tam vtedy budeme, rozhodne máme prísť.
Sľúbili sme, že rozhodne prídeme, a naozaj sme si o týždeň, slávnostne naladení, vykračovali s kyticou do Domu slovenskej kultúry v Prahe. Keď sme sa ešte len blížili k bráne, všimli sme si z diaľky, že náš priateľ nervózne postáva pred bránou.
„Vidíš to!" znova si zafilozofoval môj muž. „Slovenská kultúra prestala Čechov zaujímať. Darmo, chudák, vyčkáva - dokonca ani pražskí Slováci mu na to neprišli."
Vtom však už nás zbadal aj náš priateľ, chytil sa za hlavu a vykríkol: „To nie je pravda! Toto vy robíte náročky!"
Ukázalo sa, že práve vyčkáva pred budovou na auto, ktoré má z Bratislavy priviesť výstavné exponáty. Vernisáž spojená s oslavou bude až zajtra.
„Ale aspoň hodinu ste si tentoraz nepomýlili," pochválil nás uznanlivo.
A na druhý deň aj Dom slovenskej kultúry praskal vo švíkoch, plný Čechov aj pražských Slovákov.
Tak, čo sme zistili? Nič. Alebo predsa len čosi
Kto chodí predčasne, ten sa skrátka mýli.