V zime Milo nesúťaží, guliar áno. Na šampionát do Madridu nešiel kladivár spolu s bratom iba preto, že nechcel vynechať tréningy. Držal však pohotovosť pri telefóne. Keby Miki potreboval radu. Vrhačov Konopkovcov by mohol koučovať zástup špičkových trénerov, posledné slovo pred pretekmi musí mať brat.

"Nezáleží, či je Milo na štadióne, alebo na konci sveta, záverečné povzbudenie funguje iba od neho. V opačnom prípade by som bol polovičný, ba nijaký," opisoval súzvuk myslenia dvojičiek o päť minút starší Mikuláš.

Debata s ním na bratskú tému ukázala, že zdanie skutočne často klame. Miki je o čosi úspešnejší, človek má dojem, že pred súťažou napätejší i zodpovednejší. Milo sa zvykne pousmiať a ledabolo odvetiť: "To je jasné, idem vyhrať."

"V súkromí je to presne naopak. Ja som ľahkomyselnejší. Milova túžba po víťazstvách je väčšia. On to nehovorí ledabolo, ale skutočne," podotkol Miki. Tvrdí, že bratove chvíle rozhodne prídu.

"Napokon, na športové gymnázium do Banskej Bystrice ma zobrali iba preto, že som bol bratom veľkého talentu Miloslava Konopku. Bol skvelým hokejistom. Taká trieda však v škole nebola. Čo chytil do ruky, to mu išlo. Výborne behal, skákal i hádzal. Predpokladám, mohol byť desaťbojárskym esom. Ja som si pohadzoval kriketkou, potom guľou. Iste som mal nejaký talent, lenže, bol som a stále som lenivejší. Mila prehovorili, aby hádzal kladivom, čo je extrémne náročná disciplína. Na koordináciu pohybov, rýchlosť, techniku, cit, silu. Že som úspešnejší, je výlučne vec šťastia. Milo to má oveľa ťažšie," vysvetľoval guliar.

Miki takmer vždy začína popretekové rozhovory zvratom: Milo mi povedal. Doslova monológ viedol v roku 2001 po príchode z amsterdamských majstrovstiev Európy do 23 rokov. Získal zlato v tejto kategórii a začal: "Milo mi povedal, že konečne by aj on chcel medailu." A potom minúty kreslil obraz vnútorného utrpenia, ako sledoval dramatický boj svojho brata o bronz, ktorý napokon dosiahol.

Bratia Konopkovci sa na seba bratsky ponášajú, nie však na nerozoznanie. "Mama nám však rozprávala, že keď sme boli malí, tak nás správne identifikovala, len keď nás obrátila na brucho."

Miki sa priznal, že na športovom gymnáziu boli skôr priemernými žiakmi. "Bývali sme v internáte, žiadny priamy dohľad. Učebnice putovali do kúta, my na ihrisko. Doma by nám mama dala, na základnej škole sme boli ‚šprti', a teda viac-menej jednotkári. Záľuby sme mali sprvoti rovnaké, šport a basta. Neskôr sa Milo začal zaujímať o počítače a v dobrom nakazil aj mňa. Ťahúňom našej bratskej spolupráce je rozhodne on," úprimne presviedčal Miki Konopka.

Vrhačské dvojičky sa narodili v Rimavskej Sobote, vyrastali v Čate, kde žijú rodičia. Dnes už majú spoločný rodinný dom v neďalekých Želiezovciach. Je v ňom krásne rušno. "Miki výrokmi o svojej lenivosti a mojej pracovitosti preháňa. V jednom som bol však predsa usilovnejší. Som ženatý a mám trojročného syna. Miki svadbu chystá, hoci s priateľkou sa už teší z krásnej polročnej dcérky. Naše deti sú skutočne ako brat a sestra," doplnil predsa len mlčanlivejší Milo Konopka.