Jozef Čapkovič (nar. 11. januára 1948), futbalový majster Európy, si ihneď spomenul na dve veci, ktoré ho odlišujú od dvojičky Jána. S prvou nič nenarobí, je od prírody: on je pravák, Jano ľavák. S tou druhou by niečo podniknúť mohol i chcel: "Brácho má vôľu, už tretí týždeň nefajčí."
K tabuli chodili pre istotu spolu
Bratislavčan skúšal ďalej hľadať rôznosti, takmer mu hlava praskla, ale všetko mu vyšlo rovnako:
"Obaja máme dcéru a syna, naše manželky sa dosť podobajú. V škole som mal niekedy ja samé jednotky a Jano dve, tri dvojky, inokedy naopak. Máme rovnaké vzdelanie, sme inžinieri ekonómie. Nepokazíme žiadnu srandu, neroztrhneme nijakú dobrú partiu. Otec si nás občas pomýlil a na zadok som dostal dvakrát. Za seba i za Jana. Svätí iste nie sme. Učitelia nás k tabuli vyvolávali pre istotu spolu. Tu a tam sme si trúfli žart na začiatku hodiny, pri zratúvaní žiakov som vstal ako Jozef i Ján Čapkovič. Obaja sme v žiackom a dorasteneckom družstve Červenej hviezdy hrali vedľa seba, brat na krídle, ja na spojke. Až oveľa neskôr, v Slovane i reprezentácii, som sa pomaly presunul do stredu obrany. Góly dával Jano, v lige rovnú stovku. Keď sme boli malí, hltali sme Di Stéfana. Z našej generácie Keegana a Cruyffa. U nás Jokla, Adamca, Petráša. Noci sme predebatovali, kto je z nich lepší. Nikdy sme na to neprišli."
Na úvod proti Sparte - 4:1
Čapkovičovcov mal rozdeliť už začiatok kariéry medzi dospelými. Joža chcel Slovan, po Janovi pásol Hradec Králové. "Belasú farbu máme v krvi. Sme Petržalčania tretej generácie. Dedo chodil na ešku, keď mala štadión ešte za mostom, otec už na Tehelné pole. V ,červenke' sme začínali preto, že sme to mali na ihrisko cez ulicu. Otec slovanistom odkázal: Buď oboch, alebo žiadneho!"
Slovan nemohol urobiť lepší obchod. Zadarmo a z lásky. "Niečo zrejme dali ,červenke', zaslúžila si," podotkol Jozef, dnes riaditeľ Inšpektorátu práce. Ján je tajomníkom ŠKP Devín, klubu, ktorý má korene v Červenej hviezde, Jozef mu tam istý čas šéfoval.
Čapkovičovci prišli do Slovana v roku 1967. Tréner Ján Hucko dal Janovi šancu hneď v prvom ligovom kole jesene. Jožo striedal. Vo štvrtom nastúpili obaja. "Pamätám si ako dnes. Vyhrali sme na Sparte 4:1. Zápas bol v televízii. Po príchode do Bratislavy nás v okolí stanice vítalo azda päťtisíc fanúšikov."
Nesplnený sen: spoločný reprezentačný zápas
O dva roky vyhrali v Bazileji Pohár víťazov pohárov. Jano pamätne preloboval Sadurniho na 3:1, v sedemdesiatom hral na majstrovstvách sveta. Jožo získal v sedemdesiatom šiestom titul majstra Európy. Trikrát sa stali majstrami Československa.
"Splnilo sa mi takmer všetko, najväčší sen nie. Túžil som hrať s bratom na majstrovstvách sveta. Dokonca sa nám nenaplnil ani ,sníček': aspoň raz si zahrať spolu za reprezentáciu. Ja som sa do nej dostal v roku 1974, Jano v nej končil. Tesne pred Vianocami nám tréner Ježek chcel dať krásny darček. V priateľskom stretnutí v Teheráne proti Iránu sme mali konečne nastúpiť spolu. Šľak to trafil, zranil som sa, Jano hral."
Spomienka na Václava Ježka
Jozef Čapkovič v spomienkach ešte raz spomenul meno Václava Ježka, žiaľ, už nebohého trénera s úžasným citom pre ľudské srdce. "Boli to zvláštne časy. Nemali sme ten akurátny kádrový profil, čo bol aj v športe vážny hendikep, a v danej chvíli ani vhodnú národnosť. V kádri bolo veľa Slovákov. Jano si iste zaslúžil miesto aspoň v širšej nominácii. To sa pánu Ježkovi nepodarilo presadiť. Aj ja som to mal nahnuté. Skvelý tréner i človek zavelil: To teda nie, ten hrať musí! Po Belehrade som bol v kategórii ,trpených' s najnižšou prémiou. Dohromady 16-tisíc. Nijaký rad práce, iba niečo za zásluhy. To mi je ukradnuté. Smútim za tým spoločným bratským zápasom v reprezentácii, ako sa to podarilo napríklad Kerkhofovcom."
Svetový futbal poznal v sedemdesiatych rokoch dve slávne dvojičky: Čapkovičovcov a Holanďanov Willyho a Reného van de Kerkhof. Komplet proti sebe nehrali. Jožo proti Willymu áno. V semifinále ME 1976 Československo s ôsmimi Slovákmi zdolalo Holandsko v najslávnejšom zložení s Cruyffom, Neeskensom, Rensenbrinkom, Repom, Krolom 3:1. René a Willy napokon boli spolu v zostave oranjes, ktorí získali na majstrovstvách sveta 1978 striebro.
Holandsko malo aj v nedávnej minulosti slávny pár bratov narodených v jeden deň: Franka a Ronalda de Boer. V našom futbale sú "Čapáci" zatiaľ sami.
