Včera som videl Vila Polóniho. V hnusnom počasí stál na zastávke sám so svojou zašlou slávou. Cez zarosené okno električky som hľadel do jeho stareckej tváre a hľadal v nej pozostatky radosti zo života.

Možno bolo okno až príliš zahmlené, možno som sa nedíval pozorne, ale v očiach starého herca som videl len smútok, sklamanie a zmätok z tejto doby, v ktorej už on nijaký naozajstný potlesk nezažije. Strašne som sa bál, že v tej životom ubitej postave vidím seba v neskorej jeseni života, ako s hlavou plnou pekných, ale mučivých spomienok na mladosť stojím v daždi na zastávke a nechápem, prečo ma nikto nepozdraví, neprihovorí sa, prečo tak málo rozumiem tomu, čo sa okolo mňa deje, prečo som neviditeľný.

Zbabelo som si prial, nech sa už električka pohne, nech sa mi realita nepchá takto nekompromisne pred oči, nech som už s kamošmi na pive... nech sa zasa oklamem, že som večne mladý a nesmrteľný. Pohla sa. Sledoval som svojho rozprávkového herca až do chvíle, kým sa mi úplne stratil z dohľadu. Paličkou mával svojmu publiku, ľuďom natlačeným v dopravnom prostriedku. V ten deň sa určite nikam nechystal, v ten deň mal v pláne čakať až do tmy na všetky električky.

V jednej z nich som bol a nesmelo som ti vrátil tvoj pozdrav. Nestál si tam zbytočne.

Autor: PETER MOSKAĽ