Za posledných dvadsať rokov, osobitne po roku 1989, sa začalo meniť partnerské a reprodukčné správanie slovenskej populácie. Časť tradičného Slovenska akoby nám odchádzala pred očami. Oslabenie sociálneho štátu, prehĺbenie sociálnych nerovností, sťaženie materiálnych podmienok pre zakladanie rodiny, ale aj rozšírenie vejára možných životných dráh či kariérnych príležitostí pre mladých ľudí, diverzifikácia životných štýlov, oslabenie sociálnej kontroly najmä v mestskom prostredí, rôznorodosť propagovaných hodnotových systémov, detabuizácia a "zverejnenie" viacerých tém predtým rýdzo intímneho charakteru (vrátane otázok ľudskej sexuality, plánovania rodičovstva, domáceho násilia a i.), väčšia sloboda prejavu, otváranie sa spoločnosti smerom navonok - tieto a ďalšie okolnosti sa podpísali pod zmeny, ktoré majú spoločného menovateľa. Je ním smerovanie spoločnosti k väčšej mnohorakosti životných štýlov, k rozmanitosti rodinného a partnerského usporiadania.

Sobáš až neskôr

Od polovice 70. rokov do roku 2003 pozorujeme pokles sobášnosti. Od začiatku 90. rokov sa súbežne zvyšuje priemerný sobášny vek neviest i ženíchov. Sprievodným znakom odkladania sobášov je častejšie neformálne partnerské spolužitie. Rastie tiež podiel jednorodičovských rodín. Zvyšuje sa aj podiel detí narodených mimo manželstva (v r. 2003 tvorili 23 % zo všetkých narodených detí).

Podobne ani pokles pôrodnosti nie je na Slovensku novým javom: pokračoval od polovice 70. rokov až do roku 2003, keď sa po prvý raz po štvrťstoročí narodilo viac detí ako v roku predchádzajúcom. Zároveň sa však oslabuje typická riziková črta zakladania rodiny pred rokom 1989: znižuje sa donedávna vysoký podiel tehotných neviest a zvyšuje sa priemerný vek matiek pri prvom pôrode. Slovensko sa s dlhodobo klesajúcou pôrodnosťou priraďuje nielen k iným postkomunistickým krajinám, ale aj k tzv. tradičným štátom južnej Európy.

Novým javom nie je ani mierny nárast rozvodovosti, ktorý sa v roku 2003 prerušil podobne ako pokles pôrodnosti a sobášnosti. Až ďalší vývoj ukáže, či tieto najnovšie zmeny znamenajú iba krátkodobé vybočenie, alebo skôr zásadné "zalomenie" doterajších trendov.

Nepochybne priaznivým trendom je od začiatku 90. rokov prudký pokles počtu interrupcií, ktorý sa dosiahol aj bez ich legislatívneho zákazu. Intenzívnejšia verejná diskusia o otázkach plánovaného rodičovstva, otvorenejšia sexuálna výchova, ako aj zvýšené používanie moderných metód antikoncepcie - predovšetkým tieto faktory prispeli k zodpovednejšiemu reprodukčnému správaniu ľudí a prejavili sa v poklese počtu interrupcií z hodnoty 9,14 interrupcií na 1000 obyvateľov v roku 1990 na 3,02 v roku 2003.

A napokon, po roku 1989 vzniklo viacero organizácií združujúcich ľudí homosexuálnej alebo bisexuálnej orientácie, podporujúcich pestovanie ich subkultúry alebo vystupujúcich na obhajobu ich práv. V dôsledku toho je prítomnosť sexuálnych menšín viditeľnejšia ako kedykoľvek predtým.

Znepokojenie konzervatívcov

V časti slovenskej spoločnosti, najmä medzi ľuďmi vyznávajúcimi kresťansko-konzervatívne hodnoty, vyvolávajú tieto trendy znepokojenie. Vidia v nich dôkazy ohrozenia tradičných hodnôt a rozkladu kresťanskej morálky. Apelujú na štát, aby prostredníctvom vhodnej legislatívy, ekonomických stimulov a výchovného pôsobenia zabezpečil preferenciu tradičnej manželskej rodiny. Kritizujú koncept reprodukčných práv žien a princípov plánovaného rodičovstva a odsudzujú používanie antikoncepcie. Osobitný dôraz kladú na obhajobu práva nenarodeného dieťaťa na život - a to aj geneticky poškodeného alebo neželaného zo sociálnych dôvodov.

Konzervatívci tiež v zásade odmietajú koncept rodovej rovnosti, ktorý vidia ako relikt komunistickej ideológie, prípadne ako produkt "feministického" zdôrazňovania individuálnych práv žien. Ako alternatívu ponúkajú pevnejšie rodinné ukotvenie ženy a väčšie docenenie jej roly matky a manželky pri zachovaní tradičnej deľby rol medzi partnermi. Menej sa zaoberajú skutočnosťou, že na trende poklesu pôrodnosti, ktorý ich tak znepokojuje, sa podieľajú aj také faktory, ako je napríklad absencia rodinnej politiky prispôsobenej potrebám pracujúcich matiek a otcov, ako aj prevažujúce patriarchálne usporiadanie vzťahov v slovenských rodinách, ktoré nedáva žene dostatočný priestor pre kombináciu roly matky a pracovníčky.

Azda najvášnivejšia konzervatívna kritika mieri na spôsob života a práva gejov a lesbických žien. Niektorí jej protagonisti reagujú so značnou nevôľou už na samotné otvorenie verejnej diskusie o problémoch, na ktoré príslušníci sexuálnych menšín narážajú v našej spoločnosti. Akoby v tom videli porušenie akejsi nepísanej spoločenskej dohody, ktorá predpokladá, že gejovia a lesby si svoju sexuálnu orientáciu a problémy s ňou spojené ponechajú "iba pre seba" a nebudú nimi "obťažovať" väčšinovú spoločnosť.

Čo na to verejná mienka

Pri odpovedi na túto otázku budeme vychádzať z dvoch odlišných typov zisťovaní uskutočnených Inštitútom pre verejné otázky (IVO). Prvým sú reprezentatívne sociologické výskumy a druhým nedávna kvalitatívna sonda do názorov stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí v Bratislave a v menšom meste na strednom Slovensku, ktoré kurzívou uvádzame na ilustráciu.

Väčšina ľudí na Slovensku pokladá neformálne spolužitie partnerov za akceptovateľné správanie (tabuľka 1). Pre mladých ľudí je takéto partnerstvo často príležitosťou pre zodpovednú životnú voľbu a preverenie správnosti výberu partnera. Zároveň je to nezriedka aj východisko z neuspokojivej materiálnej situácie, ktorá ich núti odložiť založenie rodiny na neskoršie. Mladý manažér nadnárodnej firmy to vyjadril takto: "Človek nemá v dnešnej dobe veľké možnosti na bývanie... Fyzicky sa cítim na to, aby som mal dieťa a vychovával ho, ale z finančného hľadiska chcem, aby vyrastalo plnohodnotne, nie z ruky do úst a momentálne sa na to necítim." Jeho rovesníčka, zamestnankyňa štátnej správy, to vidí takto: "Som benevolentná voči ľuďom, ktorí žijú ako partneri bez sobáša. Aj ja tak v súčasnosti žijem. Plánujem s partnerom... vstúpiť do manželského stavu, ale až kým sa všetky veci utrasú... Najprv sme si zháňali spoločné bývanie a teraz ešte študujeme... Toto je pre mňa v podstate dobrá skúsenosť." Napriek voľbe neformálneho spolužitia si však mladí ľudia pre výchovu svojho dieťaťa spravidla ako optimálnu predstavujú manželskú rodinu. Pozri tabuľku č. 1

S prevažujúcou spoločenskou akceptáciou sa stretáva aj počatie dieťaťa mimo manželstva. Spomedzi argumentov, ktoré uvádzali mladí ľudia, citujme aspoň jeden z úst vysokoškolsky vzdelanej Bratislavčanky: "Keď je žena zabezpečená, má určitý vek a uvedomuje si, že sa nevie dostať do nejakého partnerského vzťahu, tak je podľa mňa úplne prirodzené, že túži po dieťati. Za určitých okolností to akceptujem."

Sociologické výskumy ukazujú, že za posledných 10 rokov pribudli v slovenskej verejnosti aj postoje akceptujúce rozvod ako východisko zo situácie nezvratného zlyhania manželstva. Slovami mladého predavača: "Ak partneri dospejú do stavu, keď to inak nejde, keď si navzájom len ubližujú a keď je v tej rodine dieťa..., radšej nech sa rozvedú a idú svojou cestou. Ak to má dieťa zažívať, je to oveľa horšie... Deti... by mali byť z toho vynechané."

Napriek prevažujúco tolerantným postojom k iným formám spolužitia však zostáva manželská rodina takmer univerzálnym spôsobom životnej dráhy ľudí na Slovensku: viac ako 90 % obyvateľov aspoň raz v živote vstúpi do manželstva. Podľa výsledkov Výskumu európskych hodnôt takmer 90 % obyvateľov Slovenska nepovažuje manželstvo za zastaranú inštitúciu. Na porovnanie: vo Francúzsku takýto názor zastáva iba 65 % obyvateľov a v Belgicku či Luxembursku necelých 70 %.

Akceptovanie interrupcií

Názory verejnosti na Slovensku na umelé ukončenie tehotenstva sú značne stabilizované. Podľa výskumu IVO z roku 2003 interrupciu akceptovalo 87 % respondentov v prípade ohrozenia zdravia matky; 79 % v prípade, že by sa malo narodiť postihnuté dieťa; 77 % v prípade znásilnenia; 56 % v prípade, že by sa zo sociálnych dôvodov rodičia nemohli starať o dieťa. Pozri tabuľku č. 2

Od roku 1995 do roku 2003 vzrástla akceptácia interrupcií v prípade genetického poškodenia plodu, ako aj zo závažných sociálnych dôvodov. Ako ilustruje nasledujúca úvaha mladej veterinárky zo stredného Slovenska, sotva v tom možno vidieť dôkaz narastajúcej "ľahkovážnosti" či pohodlnosti: "Pokiaľ je napríklad dieťa postihnuté nejakou dedičnou chorobou alebo anomáliou, napríklad Downov syndróm... záleží na žene, ako sa rozhodne. Samozrejme, musí žiť aj s rizikom, že ak sa jej alebo partnerovi niečo stane, kto sa bude starať o dieťa? Bude spokojná so sociálnou starostlivosťou spoločnosti, ktorá je nedostatočná...? Musí brať ohľad aj na dieťa... My ešte nemáme dieťa, ale tiež by som súhlasila s interrupciou, pokiaľ by som vedela, že dieťa bude veľmi postihnuté."

A aké sú názory verejnosti na našu interrupčnú legislatívu? Prevažná časť respondentov nepociťuje potrebu sprísniť interrupčnú legislatívu. Podľa 49 % je dnešný zákon vyhovujúci a 23 % by dokonca privítalo, keby interrupcie boli pre ženy ľahšie dostupné. Iba 11 % pokladá dnešný zákon za príliš benevolentný. Výrazná väčšina verejnosti (85 %), a to väčšina žien (86 %) i mužov (84 %), súhlasí so stanoviskom, že "netreba sprísňovať interrupcie, ale radšej sa zamerať na sexuálnu osvetu a prevenciu nežiaduceho otehotnenia".

V postojoch k interrupciám sa prejavujú rozdiely medzi sociálnymi prostrediami. Podpora zachovania, resp. zmäkčenia súčasného interrupčného zákona je častejšia vo vyšších vzdelanostných skupinách; v prostredí strednej a vyššej vrstvy; v mladších vekových kategóriách. V rámci celej populácie sú iba dve prekrývajúce sa skupiny, v ktorých prevažuje požiadavka sprísnenia interrupčného zákona nad zachovaním či zmäkčením súčasnej legislatívy. Ide o prívržencov KDH (na rozdiel od prívržencov všetkých ostatných parlamentných strán) a hlboko veriacich ľudí (v kontraste k ostatným veriacim i k osobám bez náboženského založenia).

Väčšina ľudí nepovažuje homosexualitu za morálnu úchylku

Vo vývoji postojov verejnosti k homosexualite, ako aj ku gejom a lesbickým ženám, sa prejavuje niekoľko trendov. Prvým je postupné vynáranie sa tejto donedávna takmer neviditeľnej menšiny. Kým v roku 1995 uviedlo 32 % respondentov, že osobne poznajú človeka s homosexuálnou orientáciou, v roku 2002 ich podľa výskumu IVO bolo 35 % a v roku 2003 už 38 %. Zároveň sa podľa sociologických zistení mierne znížil sociálny dištanc verejnosti voči gejom a lesbickým ženám.

Väčšina ľudí na Slovensku nevníma homosexuálnu orientáciu ako morálnu úchylku. Podľa zistení IVO sa k názoru, že "byť homosexuálom je nemorálne, je to odsúdeniahodná úchylka" v roku 2001 prikláňalo 18 % populácie. Naopak 48 % zastávalo názor, že "homosexuálov treba brať rovnako ako všetkých ostatných ľudí" a 34 % zaujímalo stredovú či nevyhranenú pozíciu. K stanovisku, že "z homosexuality sa dá vyliečiť, len treba chcieť" sa v roku 2002 priklonilo iba 17 % ľudí. Naopak 43 % sa domnievalo, že homosexualita je vrodená" a ďalších až 40 % sa nepriklonilo ani k jednej, ani k druhej pozícii. Pravda, téma homosexuality sa iba veľmi postupne vymaňuje z tabuizácie. Svedčí o tom aj relatívne vysoký podiel respondentov, ktorí k nej nevedia zaujať stanovisko, resp. odpovedajú vyhýbavo.

Názory verejnosti na spolužitie partnerov v homosexuálnom zväzku sú v populácii rovnomerne rozložené. Takéto spolužitie teda nepatrí medzi prevažne odsudzované, ale ani medzi prevažne akceptované formy spolužitia. Iba 29 % respondentov sa prikláňa k názoru, že to je morálne neospravedlniteľné konanie, kým 27 % ho naopak pokladá za prijateľné. Najviac respondentov - až 44 % zaujíma ambivalentné, resp. nevyhranené stanovisko.

Aké majú šance

Pokiaľ ide o postavenie a šance ľudí homosexuálnej orientácie na Slovensku, najčastejší je názor, že sú na tom horšie ako heterosexuáli (43 %). Menej početný je názor, že majú rovnaké šance (34 %). Ostatných 19 % respondentov nevedelo postavenie a šance tejto skupiny posúdiť. (Pre zaujímavosť: v Českej republike je o znevýhodnenom postavení sexuálnych menšín presvedčených až 55 % respondentov. Možno sa domnievať, že to svedčí skôr o väčšej citlivosti českej populácie, než o väčšej diskriminácii príslušníkov sexuálnych menšín u našich západných susedov.)

Čo si ľudia myslia o právach gejov a lesbických žien? Pokiaľ ide o právo na vzdelanie, to im priznáva 91 % respondentov. Skupina tých, čo im ho upierajú, dosahuje marginálnu 3 % hodnotu; ďalších 6 % odpovedá vyhýbavo. Komplikovanejšie je to však vtedy, keď sa respondenti vyjadrujú k pôsobeniu dospelých gejov a lesbických žien vo verejnej sfére. Právo na rovnaký prístup do všetkých povolaní im priznáva 79 % respondentov, ale skupina odporcov (ktorí sa pravdepodobne nestotožňujú s duchom nedávno schváleného antidiskriminačného zákona) už tvorí nezanedbateľných 15 % a ďalších 6 % nezaujalo stanovisko. A napokon právo uchádzať sa o politickú funkciu priznáva gejom a lesbickým ženám iba 68 % respondentov. Prekvapujúco vysoký, až 20 % je podiel respondentov, ktorí sa prikláňajú k názoru, že by gejovia a lesbické ženy mali byť zbavení aktívneho volebného práva a opäť až 12 % siahlo po vyhýbavej odpovedi. Pravdepodobne odzrkadľuje skutočnosť, že ľudia na Slovensku - na rozdiel od väčšiny krajín EÚ, ale aj od USA - zatiaľ nemali nijakú možnosť stretnúť sa s politikmi či inými verejnými činiteľmi, ktorí by sa otvorene hlásili ku svojej menšinovej sexuálnej orientácii.

Majú sa teda gejovia a lesbické ženy otvorene hlásiť k svojej sexuálnej orientácii a domáhať sa svojich práv, alebo radšej uprednostňovať stratégiu utajovania a rezignácie na zlepšenie svojho postavenia? Názory na túto dilemu sú v populácii rovnomerne rozložené. Podľa výskumu IVO z roku 2003 medzi respondentmi bolo 41% zástancov prvej stratégie a 39 % prívržencov druhej stratégie, pričom zvyšných 20 % nevedelo zaujať stanovisko. Účastníčka nedávnej kvalitatívnej sondy, zdravotná sestra zo stredného Slovenska, patrí medzi tých, čo odporúčajú príslušníkom sexuálnych menšín prvú stratégiu: "V súčasnosti sú (gejovia) diskriminovaní, lebo o nich sa nevie. Len sa na nich ukazuje, že ten je taký a pod. Keď chcú, aby sa to zmenilo, tak by mali o tom hovoriť... Musia tú bariéru prekonať... musia sa prejaviť a bojovať za to svoje, že sú takí, takí aj budú. A takto sa prekoná diskriminácia, ktorá tu momentálne je."

Mnohí zástancovia stratégie otvorenosti príslušníkov sexuálnych menšín si však uvedomujú jej riziká v konkrétnej situácii. Ako to vyjadril mladý archeológ zo západného Slovenska: "Mne by neprekážalo, keby bol v mojom okolí nejaký homosexuál alebo lesbička... Keby sa však nejako chceli prejaviť, tak momentálne na Slovensku je ešte situácia skôr tradičná... takže by s tým mali ísť pomaly. Samozrejme, záleží na každom jedincovi, v akom prostredí sa nachádza, aké má zamestnanie, lebo tam pozná ľudí a vie si predstaviť, ako by reagovali."

Viacerí účastníci kvalitatívnej sondy spontánne upozornili na potrebu osvety a prezentácie pozitívnych príkladov ľudí s homosexuálnou orientáciou. Na ilustráciu uveďme úvahu respondentky z Bratislavy: "My by sme sa mali naučiť nepozerať na nich ako na niekoho iného. Asi by nám mali byť ukázané pozitívnejšie príklady, pretože my sme skôr uzavretí alebo sa bojíme niečoho na základe.... negatívnych príkladov - napríklad z médií, ktoré ukazujú hlavne negatívne príklady. Myslím si však, že to sú len výnimky, tak ako pri nás heterosexuáloch. Preto by sme mali byť vychovávaní tak, že sú to ľudia ako my."

A aké sú postoje voči príslušníkom sexuálnych menšín v rozdielnych sociálnych prostrediach? Výskyt ostražitých až odmietavých postojov je častejší v menej vzdelanom, staršom, vidieckom a hlboko religióznom prostredí. Naopak vzdelanejšie, mladšie a mestské prostredie vytvára vhodnejšie zázemie pre akceptáciu sexuálnej "inakosti". Tu nachádza väčšiu podporu model aktívneho občianstva príslušníkov sexuálnych menšín, podľa ktorého sa otvorene hlásia k svojej sexuálnej orientácii a domáhajú sa svojich práv namiesto toho, aby sa stiahli do súkromia.

Vo vzdelanejšom, mladšom a mestskom prostredí sa výraznejšie prejavuje širší trend narastajúcej permisivity - väčšej tolerancie ľudí voči správaniu odporujúcemu tradičným očakávaniam. Takýto trend zaznamenávajú sociologické výskumy nielen na Slovensku, ale aj v iných európskych krajinách.

Tabuľka č. 1

"Do akej miery sa podľa vás dá ospravedlniť nasledujúce konanie?" (v %)

Poznámka: Respondenti sa vyjadrovali k prijateľnosti jednotlivých druhov správania na 10-stupňovej škále. Kategóriu "nikdy a takmer nikdy" tvoria odpovede 1 - 3; kategóriu "niekedy áno, niekedy nie" odpovede 4 - 7; kategóriu "vždy a takmer vždy" odpovede 8 - 10. Doplnok do 100 % predstavujú odpovede "neviem".

Zdroj: Inštitút pre verejné otázky, september 2003.

Tabuľka č. 2

"Schvaľujete, alebo neschvaľujete, aby existovala zákonná možnosť umelého ukončenia tehotenstva, ak nastanú uvedené okolnosti?"

(Schvaľujem : neschvaľujem : neviem - v %)

Zdroj: FOCUS, jún 1995; Inštitút pre verejné otázky, september 2003.

Pokračovanie nabudúce

Autor: ZORA BÚTOROVÁ, sociologička, Inštitút pre verejné otázky