Je niekto, kto neuletel na krídlach senzácie? Konečne sa každá obyčajná ľudská reakcia stala potravou médií. A keď sa tie tak dobre sýtia a vydávajú zo seba maximum, to už je len pravá multimediálna grcanica!

Rovnomenný podtitulok patrí inscenácii Strata, ktorú naštudovalo divadlo Stoka ešte minulý rok a nedávno sa predstavilo s jej obnovenou premiérou. Oproti predchádzajúcej inscenácii Gala s podtitulkom Kto rozjebal betlehem protagonisti tentoraz predsa len trošku pritiahli uzdu estetike škaredého. Aspoň v názve. Možno preto vulgárnosť rôznych podôb diváka v inscenácii tak neobťažuje a skôr sa zdá, že je priamo úmerná ľudskej bezmocnosti, ktorá je už roky hlavnou témou tohto divadelného tímu. Či je to naozaj tak, povie každému iba vlastná chuť zanadávať si.

Scéna je postavená pozdĺž celej sály, a tak sa počíta aj s tým, že divák môže mať vďaka atypickému priestoru príliš dlhé vedenie: na jednom konci javiska je preto umiestnená obrazovka, ktorá sníma v priamom prenose scény odohrávajúce sa na jeho druhom konci. Všemohúci televízny prijímač bdie neomylne nad celou parádou a v konkrétnych obrazoch dokonca sarkasticky upozorňuje, že to, čo je, má byť aj pravdou, že moderátor nie je manipulátor a médium verzus masa nie je nič iné ako otvorená, nikým a ničím neovplyvnená komunikácia.

Paradoxne, práve tento motív je v divadelnej inscenácii spracovaný najpoctivejšie - najviac podčiarkuje spojenie horizontálnej a vertikálnej významovej osi. Vo všeobecnosti sú jednotlivé výstupy nezávislé od seba a hľadať medzi nimi akékoľvek súvislosti je na ľubovôli každého diváka. To môže dodávať vzácny pocit slobody.

Typ autorského divadla s metódou kolektívnej tvorby, akým je aj Stoka, kladie jednotlivé herecké výkony, výrazové prostriedky a autorské texty na jednu úroveň. V praxi však vôbec nemusí platiť, že rozdiely neexistujú. Môže sa stať, že scény pôsobia preexponovane alebo nedotiahnuto, dokonca nevypointovane - jednoducho ako nevydiskutované. Podobne ako v tomto prípade.

Nadávky, ktorými Stoka vo svojom prístupe nikdy nešetrila, v inscenácii opäť zohrávajú svoju vďačnú úlohu. Do istej miery kompenzujú neriešené a možno aj neriešiteľné nedostatky života, poéziu divadla však nemusia nahradiť. Hoci inscenácia má svoje pútavé situácie, príťažlivé dialógy, inšpiratívne výtvarné či scénické nápady aj životaschopnú hudbu Živých kvetov, dokonca hovorí veľa o obrazotvornosti svojich protagonistov, predsa pôsobí neorganicky.

A nepomôže tomu ani fakt, že je celá presiaknutá duchom svojho režiséra. Práve naopak. Rebelantské ústa Blaha Uhlára, ktorými hovoria všetci protagonisti, nachádzajú v predstavení málo opodstatnenia. Je to preto, že do osvedčeného a zdravo vyhraného tvorivého tímu už dlhší čas patria aj predstavitelia mladšej generácie? Otázka znie, prečo sa hlásia k poetike Stoky.

Ak by bolo hranie sa so zmyslom vecí a javov skutočným zámerom Stoky, možno by sa aj divák mohol s jej nedopovedanými výpoveďami viac v mysli pohrávať. Nemôže sa. To, čo v Stoke prežije, je skôr reálna realita. A tá je dnes iba šou.

EVA ANDREJČÁKOVÁ