Je to dieťa, ktoré sa narodí belgickým manželom, pôsobiacim v Japonsku, má už dvoch súrodencov, brata a sestru, no do svojho dva a pol roka to vlastne nie je dieťa, ale trubica. Lekári nazvú tohto zvláštneho tvora zeleninou a rodičom sa neprieči mať okrem dvoch detí, ktoré patria k ľudskej rase, aj rastlinné potomstvo.
Takto čudne sa začína román francúzskej autorky Amélie Nothomb Metafyzika trubíc (Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, preklad Mária Ferenčuhová, Bratislava 2004), napísaný spočiatku v tretej osobe a potom v prvej, akoby spisovateľka rozprávala vlastný životopis. V slovenčine jej už vyšiel román V ohromení a strachu, tiež z japonského prostredia a zrejme inšpirovaný autorkinou skúsenosťou, ale z veku dospelosti, lebo dej sa odohráva v istej japonskej obchodnej spoločnosti, kde je autobiografická hrdinka zamestnaná a zdôveruje sa čitateľovi so strašidelnými zážitkami.
Ale Metafyzika trubíc je postavená väčšinou na fikcii, hoci "potrubicové" obdobie môže čiastočne vychádzať z raných útržkovitých spomienok dievčatka, ktoré sa aj po znormálnení líši mnohými vlastnosťami od vekovo rovnakých detí. Vráťme sa však k tej pôvodnej trubici.
Autorka, voľne parafrázujúc knihu Genezis, označuje zvláštne novorodeniatko za Boha (ako sa dozvieme neskôr, už v inom pásme rozprávania, v Japonsku sa dieťa od narodenia po materskú školu pokladá za Boha), ktorý "nič nechcel, nič nečakal, nič nevnímal, nič neodmietal a o nič sa nezaujíma. Boh nežil, existoval". Takisto trubica, ktorej jedinou starosťou bolo "prehĺtanie a trávenie a priamy dôsledok: vylučovanie".
Autorkine myšlienky o pojme Boha sú skôr cvičením espritu než blasfémiou, rovnako ako kategórie náhody a nehody v ľudskom živote nemajú navodzovať nejaký evolučný filozofický systém: koniec koncov všetko sa mení v okamihu, keď si trubica sadne v detskej postieľke a neznesiteľne reve. S nevyhnutnými spacími prestávkami to trvá pol roka, rodičia nevedia, prečo dieťa kričí, no isté je, že sa odohralo druhé narodenie.
Amélie Nothomb s dokonalou rafinovanosťou a zdanlivo vedeckými argumentmi vysvetľuje túto náhlu premenu a takisto jej ďalšiu fázu, keď sa dieťa pri návšteve starej mamy z Belgicka (ktorá ho nakŕmi bielou čokoládou) premení znovu, objavia sa uňho emócie a je takmer na nerozlíšenie od druhých. Tempo románu sa však značne spomalí, ba miestami sa až vlečie, hoci autorka má stále naporúdzi nové a nové prekvapenia, pretože svoju hrdinku neudrží na uzde bežných detských hier a posúva ju do čoraz absurdnejších situácií.
Dievčatko napríklad zatúži po smrti a neúspešne sa pokúsi utopiť v jazierku s kaprami, alebo neprezradí, že vie rozprávať a to nielen po japonsky, ale aj po francúzsky, že vie čítať, že vôbec niečo vie. Okrem toho dochádza k sporom medzi dvoma jej japonskými vychovávateľkami, objavujú sa teda bežné ľudské vzťahy a tak sa naostatok aj dievčatko začína poľudšťovať.
V dobrom preklade Márie Ferenčuhovej vyniknú všetky finesy autorkinho výrazného štýlu i zákrut jej myslenia, v ktorom nechýba sklon ku grotesknosti, k aforistickému, definičnému vyjadrovaniu, čo na druhej strane dodáva jej textu punc vážnosti.
