, Eva Pavlíková, Eva Večerová a ďalší * Premiéra 4. marca
Téma aktuálna, nápad inšpiratívny. Tanečné maratóny Ameriky krízových dvadsiatych až tridsiatych rokov, ktoré tak nezabudnuteľne stvárnil Sydney Pollack vo filme Kone sa tiež strieľajú, majú nepochybne istú podobnosť so súčasnou horúčkou reality šou. SuperStar či Miliónový tanec sa však od súťaží tanečných párov, ktoré museli byť v pohybe, až kým neodpadnú od únavy, predsa len niečím, dosť podstatným líšia - intenzitou drámy a zúfalstva zúčastnených.
V zákulisí dnešných šou to môže vrieť rôznymi emóciami, na ospravedlnenie "rany z milosti", na zabitie "koňa", ktorý už nemôže ďalej, ale to celkom nestačí. Tu niekde sa začína základný problém aktualizácie, s ktorou prišiel na scénu Divadla Andreja Bagara režisér Dodo Gombár. Individuálna dráma sa nekonala, reflexiu fenoménu vyplnil nenáležitý pátos.
Počas prvého dejstva si len opakujeme postupy až priveľmi dobre známe z práve prebiehajúcich televíznych súťaží. Moderátor Rocky Bravo Marcel Ochránek im navyše dodal viac kŕčovitosti, ako bolo nevyhnutné. Tvorcovia si dostatočne neujasnili ani to, či sa nachádzame na akejsi generálnej skúške či pred živým obecenstvom. Jednotlivé do seba nezapadajúce drobnosti ukázali, že podobný radikálny scénicky nápad by vyžadoval napísanie celej novej hry. K nej sa však v konečnom dôsledku akoby nikto nehlásil - na prvej strane bulletinu nie je uvedený nijaký autor.
Podľa pôvodného námetu Horacea McCoya scenár spracoval režisér Dodo Gombár pravdepodobne aj za asistencie účinkujúcich, čo je regulérny a často aj veľmi tvorivý postup.V tomto prípade sa však v nevyjasnenej štruktúre textu postrácalo všeličo. Na javisku vládne doslovnosť v podobe chlpatých "goríl" či prasačích hláv na tričkách. Hlavný manipulátor Donald Sock stvárnený ako žltý kovboj je zlou paródiou zla, sympatický pár Ľudmila Trenklerová ako Glória a Juraj Hrčka ako Róbert Syverteen ani ich taneční kolegovia nemali šancu pritiahnuť v množstve rôznych nápadov citovú pozornosť diváka.
Choreografia kopíruje neujasnenosť scenára, súťažné disciplíny sú priveľmi širokospektrálne, iba v krátkych momentoch sa môže divák potešiť z krásy tanca, pre ktorý hudba Davida Rottera neposkytla ten najideálnejší rámec.
Kto neprichádza s očakávaním tragédie a so spomienkami na film, pre toho je inscenácia plná príjemných mladých ľudí, ktorí hrajú s nasadením. Toľko vynaloženej pozitívnej energie, toľko potenciálu a talentu by si však zaslúžilo aj prepracovanejší koncept. Tvorcovia SuperStar sa tejto konkurencie nemusia priveľmi báť.
