Patri Kuril je medzi zimnými triatlonistami jediný, čo nenosí na hlave čiapku, ale šatku. V sobotu popoludní ju v cieli majstrovstiev sveta na Štrbskom Plese dlho zavrtával do snehu aj s nešťastnou hlavou. Pár kilometrov od svojho paneláku v Tatranskej Štrbe chcel vyhrať ako nikdy, lebo mal formu ako nikdy. Pri plagáte Lanca Armstronga vo svojej izbe si potichu chystal miesto na medailu.
"V hlave mi vírili myšlienky, že zas sa ten môj životík nezmení. Že je všetko v keli, že ďalej budem trieť tú istú biedu. Veľmi som sa chcel odraziť vyššie. Nikdy som nevidel plakať okolo seba toľko ľudí."
Keby neexistuje ani v športe. Ale keby nestratil poruchou stroja bez dvoch sekúnd tri minúty, vyhral by sa najväčším náskokom v histórii deviatich svetových šampionátov. Patrik prišiel aj o prvenstvo v celkovom poradí Svetového pohára a sľúbený trojročný plat profíka v Stredisku vrcholového športu Štrbské Pleso. Na to by mu stačil aj bronz, za ktorým zaostal tri mizivé sekundy.
Kuril je v jazde na horskom bicykli na snehu všeobecne uznávaný ako nedostižný technik. Je ľahký, má cit pre sneh a optimálnu stopu. "Používam plášť s ktorým sa ťažko manévruje, v zákrutách sú problémy. Na rovinách sa prejavuje hlavná výhoda, že drží kinetickú energiu a v konečnom dôsledku som rýchlejší. Ľudia ma nechápu, často v zjazdoch padám. Mne sa tento systém osvedčuje."
"Bol to úplne bežný pád. Keby sa reťaz dostala do esíčka, za pár sekúnd by bolo probléme. Zvláda to každý mechanik. Ale túto chybu som nikdy nezažil ani o tom nepočul. Jedna jediná slučka, a nešlo s tým pohnúť. Skúšal som všetko."
Bývalý cyklista a skúsený tréner Milan Jurčo stál nad ním na snehu, ale všetko si dovysvetľovali až večer v hoteli FIS. Dvadsaťpäťročný muž s jemnou detskou tvárou si ešte niekoľko hodín po pri rekonštrukcii hektickej trojminútovky vlhli oči.
"Iste, bol som v pretekárskom tranze, ale vnímal som, čo mi pán Jurčo radí. Padol som disciplinovane, mám v tom prax. Keď som letel, uvedomoval som si že nemôžem ísť do záberu, aby som reťaz neskrivil. Keď som sa na to pozrel, všimol som si že je reťaz aj čudne vyosená. Na tretej nútenej zastávke som skúsil, čo mi kričal pán Jurčo. Zhodil som reťaz cez kľuky, aby vznikol veľký oblúk. Vyšlo to, i keď prehadzovať sa už nedalo, skrivený bol aj radič na riadidlách. Cítil som, že reťaz strieľa, tŕpol som či vydrží. A makal som totálne na doraz. Tak sa dá len kolo-dve, ja som išiel aj na bežkách do bezvedomia. Neskutočný deň. Od rána som cítil v nohách dynamit, už pri raňajkách ma mykalo či najskôr vystreliť a zažrať sa do snehu."
Absolvent bakalárskeho štúdia na bratislavskej FTVŠ celú sezónu podriadil dňu D na Štrbskom Plese. Vypúšťal fínčine zaujímavá preteky Rakúskeho aj Svetového pohára, objektívne fyziologické merania v spolupráci s trénerom-lekárom Laurencom Divaldom boli super.
Bežky si nechal pripraviť známemu českému servismenovi Gustovi, Patrik neponechal nič na náhodu. Gusto si vypýtal dve stovky, Patrik mu dal štyri. Vraj smiešna taxa na to, čo Gusto s lyžami dokáže.
Nebyť skoršieho odletu Martina Bajčičáka s Ivanom Bátorym na finále Svetového pohára bežcov, išiel by na Bajčových lyžiach. Sám Martin vravel že na päťdesiatke v Oberstdorfe ich mal perfektne namazané, ale iba do chvíle keď nezačalo snežiť. Za roky trénovania v spoločnom Stredisku vrcholového športu sa dokonale poznajú. Pred ich odchodom si Patrik Bajčičáka doberal, kedy oslávia jeho historické víťazstvo vo Svetovom pohári v Reit im Winkl. Bajčo kontroval, že oslavy spoja s Patrikovým triatlonovým titulom majstra sveta. Bajčičák vedel prečo nepochyboval.
V lete pri výbehoch na Sliezsky dom alebo na vrch Zvolen nad Donovalmi Patrik nezriedka pobil Bajčičáka i Bátoryho o minútu aj dve.
Čo je zimný triatlon
Beh po snehu (5 km)
Cyklistika (horský bike) po snehu (8 km)
Beh na lyžiach (8 km)
Zimný triatlon vymysleli extrémisti spomedzi letných triatlonistov. Keďže im ochranári bránili rozrúbať ľad, napríklad na Štrbskom Plese, namiesto plávania si do svojho vytrvalostného trojboja vybrali bežky.
