že dostať sa do kolónie, ako sa dnes pracovným táborom hovorí, je veľké šťastie. Oproti väznici sa trestanci môžu prakticky neobmedzene pohybovať po teritóriu tábora, chodia denne do práce a môžu mať svoje vlastné oblečenie. Len na vrchnom kabáte musí byť prišitá jasne viditeľná menovka. A dozorcovia im musia vykať.
Za dobré správanie môžu dostať až dvojtýždennú vychádzku, alebo majú povolenú návštevu príbuzných či partnerov. S nimi môžu trestanci stráviť tri dni v oddelenej budove.
Ak sa však väzni v pracovnom tábore nesprávajú vzorne, ak sa medzi sebou pobijú, nasleduje trest. Putujú do „diery“, čo je oddelená cela s betónovou podlahou, sklápacími drevenými posteľami bez matracov a pri strope s okienkom ako dlaň. Tu strávia až pätnásť dní. Von sa dostanú iba na hodinu denne, na vychádzkový dvorček dvakrát päť metrov.
Golovino
Mnoho odsúdených by sa chcelo dostať práve sem – do kolónie v Golovine vo Vladimirskej oblasti, asi dvesto kilometrov severovýchodne od Moskvy. Hoci desaťtisícové mestečko nie je na mape, tábor tu vznikol už v roku 1936, za stalinských čistiek.
Dnes je tu ženský pracovný tábor pre tisícdvesto „zečiek“, ako po rusky prezývajú väzenkyne. Sem zvážajú z celej republiky ženy odsúdené za najťažšie zločiny – vraždy, lúpeže, dílerstvo drog. Kolónia a jej krajčírska továreň živí široké okolie. Po zániku sovchozu a fabriky na výrobu žehličiek našlo mnoho miestnych obyvateľov prácu práve v tábore.
Tábor je samostatným mestom v meste. Od okolitého sveta ho oddeľujú ostnaté drôty a trojmetrový múr so strážnou vežou. Biele trojposchodové baraky sa takmer strácajú v čerstvo napadnutom snehu. Na každom je na čierno namaľovaný letopočet. Väčšina z nich bola postavená začiatkom 80. rokov. Dovtedy boli skoro všetky stavby v tábore z dreva.
Zimné ticho ruší len hudba z rozhlasových tlampačov. Namiesto bývalých budovateľských piesní a agitiek dnes na celý tábor vyhráva miestne komerčné rádio.
Vo vnútri je kolónia rozdelená na pracovnú a obytnú zónu. Prejsť medzi nimi sa dá len cez strážny most. Je to drevená búdka, kde sa v zime zohrievajú dozorcovia. Okrem nevyhnutného vybavenia, ako je telefón, vysielačka a fax, visia na stenách aj fotografie odsúdených, ktorí majú sklony k útekom, berú drogy, alebo sú duševne chorí. Odtiaľto je dobre vidieť na obe zóny a tu sa tiež vydáva pošta.
Každá odsúdená má svoju kartu s fotografiou, kam dozorcovia zaznamenávajú, koľko balíkov a kedy jej prišlo. Správa o pošte visí na kuse lepenky pri výdajnom okienku. Papier by tu neobstál, bol by totiž vystavený neustálemu vetru, dažďu alebo snehu.
Cestu k obytnej zóne lemujú z oboch strán ostnaté drôty. Tu možno stretnúť len bacharov. Pri barakoch je o niečo živšie: ženy postávajú pred domami, pretože fajčiť môžu len vonku. Všetky, od šestnásťročných dievčat až po sedemdesiatročné babičky, sú zabalené do hnedých vlniakov a oblečené v erárnych čiernych vatovaných kabátoch. Ani osemnásťstupňový mráz im však nebráni byť v rámci možností ženami. Rúž na pery používa skoro každá a nájdu sa i natoľko odvážne, ktoré nosia sukne nad kolená, zima-nezima.
Vo vnútri barakov je omnoho teplejšie. Ani kolónia však nie je humanitárny ústav. V jednej obrovskej izbe býva spoločne osemdesiatpäť žien, ktoré spia na poschodových pričniach. Medzi postele sa sotva vojde miniatúrna biela skrinka s menovkou. V rohu miestnosti hrá celý deň televízia. I tak sa však ženy snažia urobiť si svoj maličký kúsok domova. K posteli si postavia obrázok, ikonu, fotografiu alebo kvetinu.
Tri štvrtiny väzenkýň pracujú v dvojsmenných prevádzkach v krajčírskej fabrike. Ruské zákony nariaďujú trestancom povinne pracovať, takže zamestnanie nemajú len tí, ktorí sú chorí alebo nemôžu pracovať. Miestna továreň šije uniformy pre armádu a tvrdí sa, že jej produkcia patrí medzi najkvalitnejšie v Rusku. Ročne zarobí táboru viac než štyri a pol milióna rubľov. Za osemhodinovú pracovnú dobu si môže šička zarobiť maximálne dvadsať rubľov, teda asi dvadsaťšesť korún. Záujem o spoluprácu už prejavili i súkromní podnikatelia. Taká kvalitná a pritom lacná pracovná sila sa totiž málokedy vidí.
Dom rebjonka
„Kedy bude amnestia?“ prekrikujú sa pred dozorcom dve ženy pri bráne detského domova. Dozorca len pokrčí ramenami: „Neviem.“
Amnestia pre matky s malými deťmi, ktorú začiatkom decembra vyhlásila ruská duma, je hlavnou témou rozhovorov v tábore. Golovino má totiž ešte jednu zvláštnosť. Spolu s odsúdenými matkami sedia za mrežami aj ich deti.
Pokiaľ sa o deti nemôže postarať nikto z príbuzných, alebo ak sa narodia vo väzení, putujú za mreže spolu s matkou. V jedenástich väzenských kolóniách po celom Rusku je aj detský domov (dom rebjonka) a dojčenský ústav. V nich zdieľa spoločný osud s matkami takmer päťsto detí vo veku do troch rokov. Matky, ktoré sa vo väzení starajú o deti, majú o niečo ľahší režim než iné ženy. Nemusia pracovať, dostávajú lepšie jedlo a bývajú oddelene od ostatných.
Golovinský detský domov oddeľuje od kolónie okrem ostnatého drôtu aj parčík s drevenými besiedkami. V lete sem chodia matky a zdravotné sestry s deťmi na prechádzky, v skleníku si pestujú nejakú zeleninu na prilepšenie. Matky môžu však svoje deti vidieť len niekoľko hodín denne. Výnimkou sú batoľatá, ktoré dojčia každé tri hodiny.
Materskú starostlivosť sa deťom snažia vynahradiť zdravotné sestry a vychovávateľky. Hoci hračiek nie je dostatok pre všetky deti a nábytok pamätá ešte hlboký komunizmus, vychovávateľky si berú deti na víkendy domov a často ich poznajú lepšie než vlastné matky.
Otcovia sa neobjavujú. Všetkých tridsať tunajších detí svojho otca nikdy neuvidí, v rodnom liste v kolónke otec majú zapísané jedno slovo: neznámy.
„Som presvedčená, že pokiaľ umožňujeme odsúdeným matkám byť so svojimi deťmi, robíme humánne gesto,“ hovorí Tatiana Šišiginová, hlavná pediatrička detského domova. Podľa lekárky si tak matky môžu ku svojim deťom vybudovať blízky vzťah už vo väzení a niektoré sa po pôrode úplne zmenia. Po návrate na slobodu, a nakoniec aj vo väzení, majú pre koho žiť. Mnohé z nich tiež vyrastali v detských domovoch a niektoré sa narodili vo väzení.
„Ako by tieto deti skončili, keby boli hneď od narodenia v dojčenskom ústave? Ocitli by sa na ulici a o pár rokov by boli vo väzení ako ich matky. Snažíme sa, aby deti nepoznali, že sú za mrežami,“ obhajuje tunajší detský domov lekárka. „Keby neboli tu, často by sa o deti nemal kto postarať.“
„Mamočky“ však s lekárkou nesúhlasia. Tridsaťosemročná Galina má v kolónii dvojročnú dcéru Tanju a je z troch desiatok tunajších matiek najstaršia. Ostatné by mohli byť jej dcérami. Aj preto si chodia ku nej často po radu. Vonku, na slobode, má Galina ešte dve deti. Syn slúži v armáde a dcéra študuje na strednej škole.
„Zabila som človeka, ktorý k nám prišiel na návštevu. A vtedy som už vedela, že som tehotná,“ vysvetľuje, ako sa dostala do väzenia. Viac však povedať nechce.
Mamy sú presvedčené, že pobyt detí za mrežami bude mať na ich ďalší vývoj určite vplyv.
„Viem, že ak bude mať dcéra o niekoľko rokov problémy so zákonom, iné mi neostane, než jej povedať: Prepáč, ja môžem za to, že si sa narodila vo väzení, je to moja chy- ba.“
S Galinou súhlasí aj 23-ročná Žeňa. Okrem dvoch malých detí vo Vologde má v Golovine ročné dievčatko.
„Dcérke poviem, že sa tu narodila. Dostala som sedem rokov za vraždu v afekte. Vôbec som vtedy netušila, že som tehotná. A bojím sa, že sa to všetko prejaví na jej povahe. Už len ten obrovský stres v tehotenstve, keď som čakala na súd.“
Podľa zákona by mali tunajšie deti po dovŕšení troch rokov putovať do normálneho detského domova a tam počkať, až matka vyjde na slobodu. V praxi to však funguje inak. Pokiaľ matke zostáva niekoľko mesiacov trestu alebo hoci len rok, dieťa zostáva v kolónii týchto niekoľko mesiacov naviac, aby nebolo zbytočne od matky odlúčené. Každá hodina stretnutia naviac je pre ich vzťah dobrá.
VIČ pavilón
Zvonku sa ten dom na prvý pohľad nijako nelíši od ostatných. Tridsaťpäť žien ho však má celý len pre seba, ostatné sem zájdu málokedy. Tu bývajú HIV pozitívne väzenkyne (po rusky VIČ).
V ruských väzniciach a kolóniách sú HIV pozitívni väzni umiestňovaní oddelene od ostatných. Hlavný ruský väzenský hygienik Sergej Selivanov tvrdí, že je to len pre všeobecné blaho.
„HIV pozitívni trestanci zbierajú bacily ako huba. Nielenže sami zomierajú, ale odovzdávajú ich ostatným. Na Západe je vo väzniciach mnoho priehradok, ale u nás len jedna: medzi zdravými a HIV pozitívnymi.“
„Je to ako väzenie vo väzení,“ hovorí 21-ročná Jana, ktorá prišla do Golovina pred troma mesiacmi. „Stále žiješ s nepríjemným pocitom, že máš ten vírus v sebe, je to ako časovaná bomba. A k tomu všetkému sme prakticky v izolácii.“ Všetci majú okolo dvadsať rokov a väčšina z nich sú bývalé narkomanky alebo dílerky drog. Celý deň sedia pod zámkom. Nesmú pracovať, v jedálni majú vyhradených niekoľko stolov, za ktoré si nikto iný nesadne. Na vychádzky im správa väznice vybudovala oddelený dvorček, desaťkrát desať metrov, ohradený dvojmetrovým plotom z drevených kolov, aby nebolo vidieť dovnútra ani von.
„Nie je tu ani jeden strom,“ povzdychne si Jana.
„A čo by ste chceli? Nie sme ústav šľachtičien,“ vybehne na ňu dozorkyňa, ktorú má za chrbtom.
„Lenže dvorček je úplne holý, nie je tu ani kríček,“ ohradzuje sa Jana.
„Vzduchu máte dosť!“ uzatvára diskusiu bacharka.
Jana však tvrdí, že v kolónii sa cíti lepšie než vo väzení. Aspoň občas ich prídu ostatné ženy navštíviť, pretože v poslednom čase i sem dospela osveta.
„Keď som čakala vo väzení na rozsudok, dozorcovia sa ma báli dotknúť. Vždy len otvorili škáročku dolu vo dverách a po zemi mi poslali misku s jedlom. A hneď zase okienko zabuchli. Báli sa, že by sa mohli nakaziť, keby vdýchli vzduch z mojej cely,“ smutne sa usmieva Jana.
V baraku vládne ukážková čistota.
„Drevené podlahy a záchody musíme drhnúť kefkou na zuby. Máme špeciálne vydelené kefky na umývanie dlážky, a tie používame.“
Čo bude o dva roky, keď vyjde na slobodu, na to Jana nemyslí.
„Môj priateľ je tiež nakazený, takže nemám strach, že by ma opustil. Ale chcela by som mať deti. Počula som, že lekári už našli nejaký spôsob pôrodu, pri ktorom sa dieťa od matky nenakazí. Lenže neviem, koľko života mi ešte zostáva. Nechcela by som svoje deti pripaviť o mamu, pretože viem, aké to je. Moji rodičia zomreli, keď som mala štrnásť.“
Autor: JANA USTOHALOVÁ, Golovino
