Podielové fondy nemajú s nebankovými inštitúciami nič spoločné. Hlavným rozdielom je, že majetok správcovskej spoločnosti, ktorá spravuje fond, je oddelený od majetku samotného fondu. To znamená, že správcovská spoločnosť len nakupuje cenné papiere pre svojich klientov, ktorí sú ich skutočnými majiteľmi. Ak by napríklad správcovská spoločnosť skrachovala, hodnoty spravovaných cenných papierov by sa to nijako nedotklo. Podielnici by teda pre krach správcovskej spoločnosti neprišli ani o korunu.

V nebankových inštitúciách nebol oddelený majetok inštitúcie od peňazí, ktoré do nej vložili vkladatelia. Naopak, z týchto peňazí financovali svoju podnikateľskú činnosť. To znamená, že za tieto peniaze kúpili napríklad továreň na výrobu topánok a podnikali. A keď sa továrni nedarilo a skrachovala, vkladatelia prišli o všetky svoje peniaze.

Podielnici môžu o svoje peniaze prísť len v prípade, ak sa zníži hodnota všetkých cenných papierov, ktoré fond vlastní. Veľakrát sa stane, že hodnota podielov v niektorých fondoch sa krátkodobo zníži. Ak by teda vtedy podielnici svoje podiely predali, prišli by o časť vložených peňazí. V dlhodobom horizonte však absolútna väčšina fondov má rastúci trend.

O všetky peniaze by podielnici prišli len v prípade, ak by všetky cenné papiere, ktoré fond vlastní, mali nulovú hodnotu. Ale keďže fond má niekoľko desiatok cenných papierov, je táto možnosť len teoretická.

Riziko predstavujú aj podielové fondy, ktoré investujú do cenných papierov v cudzej mene. Keďže slovenská koruna v poslednom období neustále posilňuje, môžu investori prísť o časť svojich peňazí kvôli kurzovým rozdielom. Ak napríklad eurový fond zarobí päť percent a koruna zároveň posilní oproti euru o desať percent, investor má stratu. Ak by však koruna voči euru oslabla, zisk investora by sa zvýšil.