Nie je to tak dávno, čo skoro každá slovenská herečka chcela k rozhovoru portrét jedine od Ivony Oreškovej. Nečudo, jej fotografie lichotili tvári, uberali vek, podčiarkli krásu, a tak sa stala dvornou fotografkou celebrít. Medzi menami, ktoré stáli pred jej objektívom, figuruje dokonca aj Rudolf Schuster, ktorému nafotila oficiálny prezidentský portrét. Tento týždeň sa však fotografka predstavila v celkom odlišnej polohe. V Českom centre v Bratislave mala vernisáž fotografií telesne postihnutých detí z bratislavského domova Gaudeamus na Mokrohájskej ulici.

Pravdu povediac, čakala som deprimujúce obrázky, namiesto toho sa zo stien usmievajú rozbláznené deti. Až keď sa človek prizrie lepšie, všimne si, že predsa len niečo nie je v poriadku.

Bol to môj zámer. Preto sú fotografie zoradené do sérií. Napríklad cyklus mávajúcich chlapcov. Na prvých troch fotkách nevidíte žiadne poškodenie, až štvrtá odkryje, že jeden sedí na vozíku a aj ostatní majú poruke barly. Išlo mi o to, ukázať, že sú to v prvom rade normálni veselí chlapci a až v druhom pláne si všimnete vykrútenú rúčku či nohu. Nechcela som prvoplánové snímky, ale ani aby to vyzeralo, že sme v klasickej škole.

Vaša práca sa doteraz spájala predovšetkým s celebritami a modelkami. Toto je vaše prvé odbočenie k sociálnej fotografii?

Nie. V rámci projektu Kráľovstvo za nehu som fotografovala deti v detskom domove v Martine. Naozaj som sa niekoľko rokov pohybovala len v šoubiznise a zrazu som sa ocitla vo svete, kde mi učarovala čistota, úprimná radosť zo života, nekomplikovanie bežných vecí. Bola som konfrontovaná s deťmi, ktoré nemajú rodičov, a uvedomila si, aké šťastie je to, čo som dovtedy považovala za samozrejmosť. Že mám dve zdravé deti, mamu aj otca, fungujúcu rodinu.

Stále mi však nie je jasné, ako ste sa dostali k takýmto snímkam.

Vlastne cez šoubiznis. Riaditeľkou projektu bola Soňa Bullová, ktorú som fotografovala ešte počas jej pôsobenia v televízii. Pri fotení sa vždy veľa rozprávame, a tak sme sa zblížili. Spoznala, aká som, a keď hľadala fotografku, rozhodla sa pre mňa. Ponúkla mi niečo úplne nové, ale bola som rada, lebo som mala vnútorný pocit, že chcem fotografovať už aj niečo iné. No a na základe fotografií, ktoré vtedy vznikli, ma teraz oslovili na spoluprácu s Kontom bariéry. Dostali nápad upozorniť cez fotografie na problémy detí z Mokrohájskej a pomôcť im.

Takže s fotkami herečiek končíte?

To nie, zostávam im verná, hoci na môj vkus sa portréty pre časopisy uberajú cestou, ktorá mi nie je blízka. Príliš sa idealizujú.

Myslela som si, že je to aj vaša filozofia. Veď vaše portréty boli obľúbené aj preto, že ženy na nich vyzerali mladšie a krajšie než v skutočnosti.

Je pravda, že portrétom uberiem päť alebo aj desať rokov, ale dosahujem to prirodzenými prostriedkami. Snímky neretušujem, viem však ženy vhodne nalíčiť a nasvietiť a zvýrazniť to, čo je na nich zaujímavé a pekné. A okrem toho dokážem vystihnúť okamih, keď je človek najsympatickejší a najkrajší. Keď sa tieto tri veci spoja, vznikne dobrý portrét. Lenže teraz namiesto toho všetci retušujú a z päťdesiatničiek vyrábajú dvadsiatničky. Vznikajú nereálne portréty, odtrhnuté od života.

Neprídete o klientky? Ženy chcú vyzerať čo najkrajšie, nie čo najpravdivejšie.

Zatiaľ to neriešim. Možno sa časom aj ja prikloním k retuši. Budem ju radšej robiť sama a s mierou, než aby mi fotky kazili v grafických štúdiách a portrétovaní potom vyzerali ako nevydarení dvojníci.

Fotografovať herečky, ktoré si potrpia na svoj vzhľad, môže byť dosť stresujúce. Netrápili vás hviezdnymi manierami?

Vôbec nie, s mnohými som sa, naopak, spriatelila. Možno preto, že som typická žena a pri fotení sme prebrali všetko - od módy a šminiek cez pôrody a deti až po varenie a kultúru.

Nehovorte mi, že za tých pätnásť rokov, čo fotíte celebrity, ani jedna nebola nespokojná.

Môžem použiť jedinú príhodu, a tá sa udiala ešte v čase, keď začínala Markíza. Mala som nafotiť Anetu Pariškovú, no keď prišla do ateliéru, jej imidž sa mi zdal zbytočne zostarujúci. Keďže všetky ženy odo mňa chcú, aby vyzerali mladšie a krajšie, aj k nej som tak pristupovala, a nalíčila a učesala ju podľa seba. Keď však vyšli fotografie, povedala, že to nie je ona. Pravdepodobne, keďže vtedy bola veľmi mladá, televízia ju zámerne štylizovala na staršiu. Vtedy som skutočne jediný raz musela fotografovať nanovo. Odvtedy sme však urobili množstvo ďalších portrétov a aj ona už necháva všetko na mňa.

A čo Zdena Studenková? Zažila som, ako nakričala na fotografa, že ju zle nafotil.

Ja s ňou mám len dobré skúsenosti. Vlastne sa pričinila o vzostup mojej kariéry, tak pekne o mne rozprávala. Pred ňou som z herečiek fotila len Evu Pavlíková a Martu Sládečkovú, ktoré vtedy spoločne hrali v nitrianskom divadle. Snažila som sa nefotiť ich ako dramatické umelkyne, ale ako modelky. Fotkami boli nadšené, ukázali ich Zdene a ona ma poprosila, aby som nafotila aj ju. Fotky potom všade ukazovala a šírila moje dobré meno.

Ani pri prvom fotení ste z nej nemali trému?

Nie. Ona je princeznovsky pekná, má absolútne fotogenickú tvár, takže som sa veľmi tešila, že budem fotiť našu najkrajšiu herečku. V mladosti som zbierala portréty hviezd ako Lollobrigida, Claudia Cardinale, Sophia Loren, Marilyn Monroe a zrazu sa mi splnil sen, sama som fotila slávne herečky.

Ľudí, ktorých fotografujete, sama češete aj líčite. To asi nie je bežné. Myslela som si, že fotografi na to majú vizážistov.

Asi áno, ale keďže som chodila na 'šupku', mám prirodzený cit pre farby, ich tieňovanie, ladenie. Asi som to zdedila po mame, ktorá je tiež fotografka a má veľký cit pre kompozície. Líčenie beriem žensky intuitívne, nemám kadernícky ani kozmetický kurz, a som rada, lebo nie som zaťažená žiadnymi naučenými pravidlami. Keď predo mnou sedí nenalíčená tvár, cítim sa ako maliar, ktorý ide maľovať obraz.

Fotíte predovšetkým krásne ženy a modelky. Ako sa stalo, že ste autorkou oficiálneho prezidentského portrétu Rudolfa Schustera?

Bola som v poradí tretím fotografom, ktorého oslovili. Najprv ho fotil niekto v Košiciach, potom v TASR, no nebol spokojný, tak si spomenuli na mňa.

Aké to je, fotiť prezidenta?

Bol to trochu stres, predsa len, už sme si vekovo vzdialení. Navyše to bol prezident, takže sa mi triasli kolená a asi aj brucho, lebo som bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. No potom sme si pustili Sinatru, rozrozprávali sa o šoubiznise a nakoniec to bolo veľmi príjemné.

Platili na prezidentské fotenie nejaké špeciálne opatrenia?

Do ateliéru prišla celá prezidentská suita. Asi dve hodiny pred termínom začali chodiť tajní v civile a mapovali priestor, potom prišlo zopár ochrankárov, vypytovali sa, aké firmy sídlia v náprotivných oknách. Jeden ochrankár zostal aj pri fotografovaní, povedal, že tam musí byť. Mne však neprekáža, keď sa ľudia pozerajú, ako fotím.

Aj Schustera ste obliekli a učesali?

Nie, oblek už mal pripravený a tesne pred fotením ho priamo v mojom ateliéri ostrihala kaderníčka.

Vráťme sa k výstave. Neostýchali ste sa fotiť deti so zdravotným hendikepom?

V domove sú deti od škôlkarov po maturantov a v pubertálnom veku sa nie každý rád fotografuje. Zvlášť, keď si je vedomý postihnutia. Preto, keď som z niekoho cítila neveľké nadšenie z fotografovania, odišla som. Ja snímkami nechcem ubližovať, ani byť nepríjemná. Pätnásť rokov robím fotografiu, s ktorou ľudia súhlasia, páči sa im, odmietam fotkami spôsobovať stres, preto by som napríklad nikdy nedokázala robiť paparazza. Takže, keď som vycítila, že oko fotoaparátu nie je vítané, išla som do inej triedy, a keď boli deti zhovorčivé, odvážila som sa fotografovať a vznikli veľmi pekné série.

V akej nálade ste z Mokrohájskej odchádzali?

Ak sa pýtate, či som trpela, tak nie, lebo som videla, že tie deti sú šťastné. My máme pocit, že trpia, ale ony sú viac-menej naučené žiť tak, ako sa narodili, a sú s tým vyrovnané. Napríklad fotografia, kde je chlapec, ktorý píše ústami. Pyšne mi ukazoval, ako mu to ide a pritom sme sa bavili o SuperStar.

Čo na vás zapôsobilo najsilnejšie?

Napríklad osud malej Saše. Úžasné desaťročné dievčatko. Ukazovala mi vysvedčenie, nádherne hrala na flaute, štebotala. Bola milučká a prítulná, a pritom má ťažkú chorobu, kvôli ktorej sa jej lámu kosti. Má úplne maličké nožičky. Najhoršie však je, že to dieťa nie je milované, ako by si zaslúžilo, lebo rodičia sa s postihnutím nevedia zmieriť.

Ukázali ste mi jednu snímku, pri ktorej ste sa rozplakali. Je na nej chlapček stojaci pri stolíku s nočnou lampou.

V postieľke ležal veľmi zlatý škôlkar, tak som ho poprosila, či by mi nezapózoval. A on - ja sa vám teda postavím - a zrazu sa zgúľal z postieľky a ako húsenička sa priplazil k stene. Až vtedy som si uvedomila, aký problém je pre to nádherné dieťa vykonať taký obyčajný pokyn, postaviť sa. V tej chvíli som nevydržala a rozplakala sa.

Hoci fotografie sú väčšinou v sériách, je tam aj portrét chlapca, na ktorom vidíme iba jeho tvár. Žiadna ďalšia snímka neodkrýva, čo mu vlastne je.

Nazvala som ho hanblivý tenista, ale je pravda, že ostych som cítila skôr ja. Bol taký krásny, že som jednoducho mala zábrany odfotiť ho s vozíkom. Akosi k nemu nepatril, preto som ho poňala portrétovo. Riaditeľ školy mi povedal, že na vozíčku skončil po úraze. Je však strašne dynamický, so svojím osudom nemá problém a funguje ako zdravý chalan. Napríklad vynikajúco hrá tenis.

Výstava sa o pár dní skončí. Aký bude ďalší osud fotografií?

Budú sa vystavovať aj v Prahe a vo Viedni. Tiež som sa dohodla s ministrom Kaníkom, že všetky sociálne témy, ktoré nafotím, budem vystavovať aj u neho na ministerstve. Práve teraz tam visia fotografie z martinského detského domova.

Vravíte nafotím. Znamená to, že sa chcete sociálnej fotografii venovať aj naďalej?

Áno. Už mám hotový materiál z neonatologickej kliniky v Martine. Keď videli fotografie z detského domova, dostali nápad priblížiť verejnosti aj ich prácu, ako zachraňujú niekoľkodekagramové bábätká. Aby verejnosť videla zázraky, ktoré dokážu robiť. Všetky detičky však musia byť v inkubátoroch, ktorých je zúfalo málo, lebo pomoc sa sústreďuje skôr na Bratislavu, a na východ a stred Slovenska sa zabúda. Výstava bude putovná a bude na nej kasička - drobné pre drobných. Radi by sme vyzbierali peniaze aspoň na jeden nový inkubátor.

A váš najsilnejší fotografický zážitok z kliniky?

Keď si mama prvý raz mohla privinúť na prsia svoje osemstogramové bábätko. Bol to úžasný okamih, ktorý mi dovolila odfotografovať.

FOTO SME - PAVOL MAJER

a IVONA OREŠKOVÁ