Ferko a Martina Ďuďovci zo Soli sú od narodenia slepí a pripútaní na vozíček. Svet vnímajú cez hudbu, zo všetkého najviac ich baví spievať. Potrebujú však pomoc, aby mohli ukázať, čo vedia.
Ferko a Martina Ďuďovci si spievali v detstve len tak pre seba. Bol to dobrý spôsob, ako sa vynájsť a vyjadriť v situácii, keď človek nič nevidí a bez vozíčka sa nikam nepohne. Obaja, na prvý pohľad plachí a nemohúci ľudia, majú v sebe toľko energie, že by jeden neveril. V Martine, malej, tichej a málovravnej dvadsaťročnej dievčine, sa ukrýva hlas ako zvon. Jej o desať rokov starší brat je popri speve ešte aj macher na sprievodné zvuky - vlastné telo mu slúži ako bicí nástroj. "To som sa naučil už ako malý, vyrastal som na Smokie a Susy Quatro," spomína. "Mama, keď ešte žila, nám veľa spievala a vedela hrať dobre na gitare. Ja na nej neviem hrať, je väčšia ako ja."
Na súrodencov Ďuďovcov natrafila etnografka Jana Belišová, keď brázdila východoslovenské dediny a pátrala po starých piesňach, ktoré už aj sami Rómovia takmer pozabúdali. Prirástli jej k srdcu ešte v detstve, ktoré trávila u babičky na dedine, kde bolo po nociach vždy počuť spev z blízkej cigánskej osady. Vďaka projektu, ktorý nazvala Phurikane Giľa, sa v jedno letné popoludnie pred pár rokmi dostala aj do Soli, dediny ležiacej asi na polceste medzi Vranovom a Prešovom.
"Ciele našich výprav boli vždy náhodné," spomína Jana, ktorá pochodila sama alebo aj so svojimi spolupracovníčkami už asi sedemdesiat osád na východnom Slovensku. "Vtedy to prišlo tiež celkom náhodou. Vlastne sme boli v susednej dedine, odtiaľ sme prešli pešo poľom a dostali sme sa rovno do osady. Hneď sme sa aj ľudí popýtali, či tam nemajú nejakých dobrých spevákov."
Hendikepovaných si Rómovia ctia
Keď Janu a jej dve spolupracovníčky poslali ľudia rovno k Ďuďovcom, dvadsaťročná Martina sedela na schodoch pred domom.
"Obskakoval ju kŕdeľ malých detí, zabávali sa, túlili sa k nej," hovorí Jana. "Jej brat Ferko bol práve kdesi v lese, aj jeho sprevádzali deti. Doviezli ho na káričke, lebo vtedy ešte nemal invalidný vozík."
Nájsť medzi Rómami telesne hendikepovaného nie je až také výnimočné. V komunite sa im dostáva akejsi zvláštnej úcty, nie sú to žiadni outsideri. Počas svojich pesničkových výletov ich Jana stretla niekoľko. Napríklad v Pavlovciach spoznala starého slepca, medzi dedinčanmi veľmi obľúbeného a váženého speváka, v Markušovciach zase objavila spievajúcich súrodencov, ktorí nemohli chodiť.
Najkrajšie je halgató
Za oknami teraz leží sneh. Sedíme v tej istej kuchyni, kde to Ferko s Martinou toho leta s Janou Belišovou roztočili. Sedia vedľa seba, ako vždy. Sú stále spolu.
Ďuďovci nebývajú v chatrči. Murovaný dom, v ktorom žili ešte starí rodičia, zdedil ich otec, ktorý kedysi pracoval v bratislavských tlačiarňach. Dnes drží pokope snáď len silou vôle, no i tak je tu útulne. V kachliach praská, na stole vonia káva, sväté obrázky nad televízorom strážia rodinné šťastie početnej rodiny. František Ďuďa s Margitou Čikalovou žijú spolu dvadsať rokov, odvtedy, čo jeho prvá manželka zomrela. Majú ďalších synov a dcéry, zaťa, nevestu, rýchlo pribúdajú aj vnúčatá.
"Mama zomrela, keď som mala dva a pol roka," hovorí Martina. "Ferko mal trinásť a naša sestra deväť. Vychovávala nás babička, ale aj tá už skonala."
Hoci do škôl nechodili, obaja rozprávajú po slovensky prekvapujúco dobre, oveľa lepšie než ktokoľvek iný v rodine. Jane Belišovej sa svojho času hneď zapáčili, spievali jej dlhé, ťahavé halgatá, čo sa naučili od starých rodičov. Boli, podobne ako mnohí ďalší, ktorých v osadách ponachádzala, dobrí speváci. A predovšetkým spontánni, v dobrom slova zmysle naivní ľudia.
Phurikane Giľa nie je len súcit
V rámci svojho projektu začala Jana Belišová dávať dokopy aj rovnomennú kapelu. V nej sa speváci a muzikanti z rôznych osád stále striedajú, chodia hrať a spievať podľa svojich možností všade tam, kde ich pozvú.
Na rad sa už dostali aj Ferko s Martinou. "Aj sme mali strach, aj sme sa tešili, keď sme išli medzi nových ľudí," hovoria. "Keď som sa prvýkrát postavil na pódium v Bratislave, bol som dosť strémovaný," priznáva Ferko.
Nevie povedať, ako ľudí v hľadisku vníma. Nevidí ich, ale keď spieva, vie, že sa naňho niekto pozerá.
"Cítim všetko, čo od publika môžem očakávať. Podľa reakcií, ktoré počujem, bývajú ľudia spokojní aj nadšení. A ja im chcem ukázať, že aj človek, čo nevidí a nevie chodiť, niečo vie."
"Čo ja mám povedať? To isté, čo Ferko," hovorí Martina. "To je ťažko vysvetliť. Keď nám tlieskajú, teším sa, niekedy sa aj rozplačem. Vtedy cítim, že ma aj ľutujú, že so mnou súcitia."
Gipsy terni čhajori
Phurikane Giľa však nie je pre Rómov jediná možnosť spievať. Pred piatimi rokmi sa Ferko a Martina dali v dedine dokopy s Jánom Krókom. Ten nakúpil aparatúru a pustil sa do manažovania kapely Gipsy terni čhajori - Mladé dievča. Šesťčlenná zostava odvtedy pravidelne trénuje, hrá po zábavách a svadbách v okolitých dedinách. A keď príde ponuka z Česka, hneď ide všetko ostatné bokom.
Jano Króka býva neďaleko Ďuďovcov vo väčšom, novšom dome. Pred nácvikom vždy naloží s pomocou rodiny oboch spevákov na vozíky, prevezie ich rovno k sebe a usadí do kresiel v obývačke. Aj dnes si idú zaspievať. Króka rozdá mikrofóny, zavolá gitaristov, zapne elektroniku, syntetizátor a obývačkový koncert sa môže začať.
Aj v obývačke treba mať slovo
Kapela spustí typický rom-pop. Už pri prvých tónoch sa telá oboch spevákov akosi zvláštne zavlnia. Obaja sú sústredení, každý sám na seba. Nezaťažení pohľadom zvonka pomaly čeria sladkou melódiou večnú tmu, ktorá ich obklopuje.
"Baví ma to, aj keď je to iná, taká modernejšia hudba než tie starodávne melódie," vraví po pesničke Ferko, ktorého v kapele všetci uznávajú. Má dobrý sluch, zmysel pre rytmus, vie, čo ako zaspievať a píše sám texty. Aj Martina tu má svoje slovo: "Niekedy sa rozčertím, hlavne keď akord nedobre sedí, keď je to falošne. Potom, keď ho uhádnu, sa zase upokojím."
Vozíky šoféruje rodina
U Ďuďovcov spievajú len dvaja súrodenci, hudbou však žijú všetci. Ferka a Martinu na cestách vždy niekto z rodiny sprevádza. Keďže sa presúvajú len na vozíčkoch, bez pomoci sa nezaobídu.
"Dlho sme nemali žiaden vozík," hovorí Martina. "Potom sme dostali jeden, zelený, na ktorom sme sa striedali. Najprv som išla von ja, potom Ferko." "Áno, najprv som išiel ja, potom Martinka," pritakáva brat a obaja sa na sebe dobre bavia.
Odkedy chodia spievať, majú vozíky dva a vozia sa spolu. Väčšinou 'šoférujú' súrodenci alebo bratranec Juraj, ktorý chce študovať ošetrovateľstvo.
Zdalo by sa, že spev slúži celej rodine len pre radosť. O slovo sa však začínajú hlásiť peniaze.
Bez strechy a bez zákona
Jedného dňa zastavil pred domom Ďuďovcov opel, z ktorého vystúpil dobre oblečený olaský Róm a s ním dvaja ďalší neznámi ľudia. "Paradny cigaň to bul, pytal še, či tu nemame staršich ľuďov bez nohy, co nechoďa, neviďa," vraví Margita Čikalová.
Rodina bola čerstvo po pohrome - zhnitý komín spôsobil v dome požiar a domácim spadla na hlavu strecha. V strope civela obrovská diera, cez ktorú do izieb výdatne napršalo. Domáci ratovali, čo sa dalo.
"Ten človek mal na mňa kontakt od jedného známeho z Gelnice, ktorého som spoznal na jednej zábave, kde sme hrali," vysvetľuje Ferko, ktorý bol cieľom návštevy dotyčného chlapíka. "Prišiel ma prehovoriť na fušku." Vraj bude Ferko preč len tri-štyri dni, a keď tam zaspieva, budú peniaze na strechu, dokonca si namiesto latríny bude môcť rodina konečne zaobstarať poriadny záchod. Ferko privolil. Okamžite mu vybavili pas, posadili ho do auta a on odcestoval.
Spevom unesený, biznisom popálený
Po pár dňoch sa doma začali znepokojovať. 'Fešný pánko' nechal na seba telefónne číslo, no rodina sa dovolala Ferkovi len raz. Z jeho hlasu bolo cítiť, že čosi nie je v poriadku. Nebol vraj v Bardejove, ako to pôvodne chlapík tvrdil, ale zdalo sa mu, že niekde v Nemecku. Potom už muž v telefóne buď nereagoval, alebo Ferka k telefónu nechcel dať.
Rodina sa teda vybrala na políciu do Vranova nad Topľou. Polícia vyhlásila celoštátne pátranie.
"Neviem, či sme boli v Nemecku, alebo vo Viedni, alebo kde," spomína dnes Ferko, ktorý sa zrazu ocitol v cudzom prostredí sám. "Býval som asi u dotyčného, mal som tam posteľ, on mi tam požičal aj vozík. Ešte bol so mnou nejaký Maďar, čo ma sprevádzal na harmonike. Hrali sme v akomsi bare v piatky a soboty. Jesť nám dávali, iba piť sme mali málo. A skoro nič som nerozumel."
Ferko tvrdí, že hoci sa bál, dalo sa to vydržať. Zo sľubovaných peňazí však nedostal ani korunu.
Zachránila Ferka Pohoda?
Všetko sa to udialo začiatkom minulého leta, práve v čase, keď pri Trenčíne vrcholili prípravy na festival Pohoda. Spolu s Phurikane Giľa tam mali spievať aj Ferko s Martinou. Jana Belišová prišla za nimi do Soli, aby ich osobne pozvala. Vysvitlo však, že Ferka doma niet. Domáci najprv nechceli nič povedať, napokon z pani Čikalovej predsa len vyliezlo, že ho niekam odviezli a nevedia, čo s ním je.
"Hneď som volala na číslo, ktoré mi rodina dala," hovorí Jana, ktorá sa s podobným prípadom nestretla prvý raz. O podobnom 'dobrovoľnom' odchode za dobrou prácou jej už rozprávali aj v Žehrách, odkiaľ sa na podivné skusy do sveta pobrali štyria ľudia. Nechajú sa vraj takto nahovoriť, potom robia čosi úplne iné, a napokon za to ani nič nedostanú.
"V telefóne sa ozval temperamentný hlas nejakej pani," pokračuje Jana, "na moje naliehanie povedala, že sa netreba báť, Ferko je už na Slovensku a že zajtra bude doma. Dala mi aj adresu do Veľkých Teriakoviec pri Rimavskej Sobote, kde mal Ferko údajne byť."
Rodina opäť volala do Vranova na políciu, kde im povedali, že treba volať políciu v Rimavskej Sobote. Tam im oznámili, že treba podať trestné oznámenie.
Daco strašne to bulo
Hneď na druhý deň však akýsi nový neznámy človek priviezol Ferka rovno pred rodný dom v Soli. Policajt to nebol. Otec Ďuďa šiel teda do Vranova a pátranie odvolal.
"Tri tyždne šme ho nevidzeli," hovorí Ferkova nevlastná sestra Renáta. "Keď konečne prišol, taky bul špinavy, všivavy a strašne smrdel, bo sa o neho nepostarali. Strašne daco to bulo. Doteraz nezname, dze bul."
A čo na to hlavný hrdina? "Nebol som si ničím istý. Som rád, že som sa dostal domov. Ale nechcel by som žiadne potýčky. Viem, že dnes by som už nenaletel."
Kedy si zaspievať
Na minuloročný festival Pohoda sa Ferko s Martinou napokon dostali, zaspievali, mali úspech, a bol to veľký zážitok. Dnes už môžeme prezradiť aj to, že jedno malé vzrúšo prežili aj mimo javiska:
Ferko sa nechal na vozíčku odtlačiť na jeden z koncertov, ktorý si chcel vypočuť. Na chvíľu sa tak svojim známym, ktorým po čerstvých skúsenostiach nebolo všetko jedno, opäť stratil. Naštastie sa to rýchlo zistilo. Zvedavý spevák sa včas našiel, takže organizátori sa ani nestihli dozvedieť, že si môžu vydýchnuť.
Ferko Ďuďa hovorí, že človek je rozhodujúci v tom momente, keď si môže zaspievať. Spievanie so sestrou ho jednoducho baví. Práve v týchto dňoch celú jeho rodinu zamestnáva myšlienka na cestu do Bratislavy, kde by koncom marca chceli s Phurikane Giľa opäť vystúpiť.
FOTO - DANIELA RUSNOKOVÁ
Čo je Phurikane Giľa
Projekt Phurikane giľa (v rómskom preklade starodávne piesne) vznikol v roku 2002 v občianskom združení Žudro a jeho autorkou je etnografka Jana Belišová. V tom istom roku vyšiel rovnomenný triptych starodávnych žalostných piesní (CD, denníková kniha a spevník), ktorý vznikol po pätnástich rokoch zbierania a nahrávania cigánskych pesničiek vo východoslovenských osadách. Onedlho má vyjsť aj v anglickej verzii. V roku 2003 vyšlo druhé CD Karačoňa, obsahujúce vianočné piesne, a tento rok sa pripravuje tretie s tanečnými piesňami, čardášmi a spevníkom s gitarovými akordmi. Projekt predstavila jeho autorka v decembri minulého roka aj v USA.
Phurikane Giľa je aj názov kapely, ktorá funguje ako premenlivá zostava autentických hudobníkov a spevákov pochádzajúcich zo slovenských rómskych osád. Mnohí z nich sa za posledné dva roky objavili na českých a slovenských hudobných podujatiach. V roku 2003 a 2004 vystupovali na festivale Pohoda v Trenčíne, aj ako predkapela srbského Orchestra Bobana Markoviča v Bratislave. Koncom minulého roka si zahrali s Mariánom Vargom na benefičnom koncerte Hodina deťom. Tento mesiac budú vystupovať s Janou Kirschner v rámci podujatia Vojenský čin roka v bratislavskom divadle Aréna.
Bratranec Juraj chce byť ošetrovateľom.
Rodina sa rozrastá. V dome u Ďuďovcov žije trinásť ľudí.
Dva vozíčky, spoločná prechádzka.
Schodov vedúcich do domu Ďuďovcov je dosť. Ferko s Martinou môžu na nich pocítiť namiesto hendikepu podporu najbližších. Vtedy bariéra, ktorú človek nevidí a nemá šancu ju sám zdolať, nemusí existovať.
Kapela Gipsy terni čhajori na skúške v obývačke manažéra Jána Króku.
Jana Belišová (vpravo) počas výskumu v dedine Rakúsy.
