Slovenské klasické lyžovanie je na kolenách. V účtovaní zväzu našli kontrolóri ešte pred dvoma rokmi miliónové diery, zmrazili mu účty, vo finančných problémoch sa trápi aj Slovenský zväz telesnej kultúry a niekdajší Areál snov na Štrbskom Plese sa premenil na nočnú moru. Paradoxne, práve v tejto chvíli sa naše bežecké lyžovanie dočkalo historického úspechu.

Nevysoký lyžiar z Oravy postavil do pozoru celý svet. V sobotu 12. februára ako prvý Slovák vyhral v nemeckom Reit im Winkl preteky Svetového pohára a v ďalšom týždni útočil na majstrovstách sveta v Oberstdorfe na medailu. Ušla mu o pol sekundy. Napriek tomu sa vrátil na Slovensko spokojný. Páni v lyžiarskom kolotoči sa naučili vyslovovať jeho meno. Už nie je "Bejkajkak" ani "Bajkikak" ani nijako inak. Hlásateľ na bežeckom štadióne v Oberstdorfe i komentátori televíznych kanálov sa presne naučili výslovnosť mena, ktoré ešte určite zaznie: MARTIN BAJČIČÁK.

Máte medaily z juniorských majstrovstiev sveta v talianskom Asiagu 1996, ale dlhý čas ste boli v tieni známejšieho slovenského reprezentanta Ivana Bátoryho, ktorý vo Svetovom pohári už dva razy vystúpil na stupeň víťazov. Čo sa stalo, že vo februári ste sa zaradili medzi najlepších bežcov planéty?

Vyzerá to, akoby som spadol z neba, ale nie je to tak. Už vlani som sa vo Svetovom pohári dostal medzi tridsiatku najlepších bežcov na lyžiach na dlhých tratiach, na olympiáde v Salt Lake City som v maratóne na 50 km klasicky dobehol dvanásty. V príprave som usilovne pracoval na odstraňovaní nedostatkov a výsledky sa dostavujú.

V čom ste sa zdokonalili?

Mám silnejšiu hornú časť tela, ruky. Pracoval som na technike behu. Sústredil som sa na štart. Ak som v minulosti rozbiehal preteky v tempe okolo štyridsiateho miesta, teraz bežím v desiatke. A snažím sa v nej udržať. Podstatné je, že za posledné dva roky ma netrápili zdravotné ťažkosti, mohol som trénovať, koľko som len vládal. A teraz sa snažím formu 'predať'.

Športoví experti žasnú nad vašimi dispozíciami pre vytrvalostné disciplíny. Ako je možné, že svoje prvé víťazstvo vo Svetovom pohári ste získali v Reit im Winkl na najkratšej trati na 15 km voľnou technikou?

Bol to šok aj pre mňa. O to viac, že som vyhral s vyše dvadsaťsekundovým náskokom. V teň deň mi vyšlo všetko, na čo som siahol. Dokonca sa mi o víťazstve aj snívalo - ako predbieham na trati favorizovaného Švéda Matthiasa Fredrikssona a s rukami nad hlavou vbieham do cieľa. Po pretekoch ma okamžite zaradili medzi uchádzačov o medailu v tejto disciplíne na majstrovstvách sveta, ja sa však cítim stále viac lepšie na dlhších tratiach. A nech sú čo najťažšie, kopcovité - do neba a dole. Kondička je moja prednosť. Vyslovene sa teším na päťdesiatkilometrový maratón.

Ten posledný, z Oberstdorfu, už prebolel? V závere vám nešli lyže. Nezlostíte sa na svojho servismana, na trénera?

Zlostiť sa? Servisman Štefan Lichoň aj tréner Ivan Hudáč sú zlatí chlapci. Robia prácu za troch a aj lyže mi pripravili, ako najlepšie vedeli. Zaskočilo nás však počasie, nasnežilo viac, než sme čakali. Lyže sa mi na posledných pätnástich kilometroch zadrhávali v stope, súperi ma predbiehali. Zúfalo som bojoval do konca, ale nešlo to. Napriek 24. miestu v cieli som však zostal pokojný, že kondične som na súperov stačil.

Nevyčítate si, že v skiatlone na 30 kilometrov ste po pretekoch rozvírili hladinu podaním protestu proti Nórovi Estilovi? Vraj vám v cieľovej rovinke skrížil cestu. Jury pretekov však protest zamietla pomerom hlasov 5:0.

Niet si čo vyčítať. Je fakt, že nórsky reprezentant prešiel na začiatku cieľovej rovinky z jedného koridoru do druhého, a to sa nesmie. Je možné, že ma za sebou nevidel a že by som aj tak skončil nakoniec za ním. Pravidlá by sa však mali dodržiavať. Iná vec je, že od stupňa víťazov ma nakoniec delila polsekunda. Štvrté miesto je pekné, no v športe sa cenia hlavne medaily.

Máte 28 rokov. Nebojíte sa, že taká šanca na vrcholnom podujatí už nepríde? Aký je vo vašom športe ideálny vek?

Vytrvalci dozrievajú neskoršie. Mám pocit, že práve sa dostávam do zlatého veku. Takže žiadne obavy. Naopak. Získal som sebavedomie, že mám na to, aby som zdolal svetovú špičku. Už sa neviem dočkať najbližších pretekov vo fínskom Lahti.

Proti vám nastúpia pretekári z vyspelých severských krajín, skvelí Nemci, Rusi, Rakúšania, Taliani i reprezentanti ďalších krajín, ktorí majú za sebou silné zázemie. V tom sa im asi nevyrovnáte.

Nie, ale o to viac potom teší víťazstvo. Pred pretekmi v Reit im Winkl ráno testovalo lyže dvadsať Nórov, vedľa nich také isté množstvo Nemcov a plno zástupcov iných krajín, a bokom sme vybehli my traja - Pišta Lichoň, Ivan Hudáč a ja. V cieli som dal spomínaným súperom vyše dvadsať sekúnd a všetci nechápavo krútili hlavami. Keď som nedávno Američanom prezradil náš rozpočet na sezónu - okolo dvoch miliónov korún na celý realizačný tím, z toho ide pol milióna na nákup voskov, vraveli, že takú sumu majú na vreckové.

Koľko ráz ste boli od víťazstva v Reit im Winkl na dopingovej kontrole?

V priebehu týždňa vari sedem ráz. A ďalšie kontroly ma zrejme čakajú. Krvné testy, vzorky moču. Dopingoví komisári si robia svoju robotu. Tak je to správne.

Povrávalo sa, že v minulosti to vo vašom vzťahu s Ivanom Bátorym párkrát zaškrípalo. Ako dnes vychádzate so svojím reprezentačným kolegom?

Úplne normálne. Na cestách bývame spolu v hotelovej izbe. Ak v minulosti došlo k napätiu, potom skôr medzi dvoma tábormi - mňa viedol tréner Ondrej Brúzik, Ivana mal na starosti Ján Ilavský. Keď po olympiáde v Salt Lake City 2002 prevzal reprezentáciu tréner Hudáč, hladina sa upokojila a sústreďujeme sa už len na robotu. Bátory sa z nás ako prvý dostal vo Svetovom pohári na stupeň víťazov a pre mňa bol obrovskou motiváciou. Vravel som si, keď sa to podarilo jemu, musím to dokázať aj ja. A drel som v príprave ešte viac.

V národnom tíme ste zostali dvaja, Slovensko nemôže postaviť na majstrovstvách sveta ani len štafetu. Čím to je, že dvanásť rokov po rozdelení federácie nazbierali Česi na svetovom šampionáte štyri medaily a Slovensko o medaile stále len sníva?

V nedávnych rokoch urobili naši funkcionári ťažké systémové chyby. Po olymiáde v Nagane zlikvidovali v reprezentácii jednu generáciu bežcov na lyžiach - Páričku, Ježíka, Jurča - a aj Hudáč mohol ešte pretekať. Nedali im finančnú podporu a nás pripravili o prirodzenú konkurenciu. Česi si múdro pestovali širšiu špičku, a tak, ak to nejde Bauerovi, nahradí ho Koukal, Magál či mladší borci Kožíšek so Šperlom.

Bauer je váš blízky priateľ, pred dvoma rokmi ste mu boli aj svedkom na svadbe. Kedy príde Lukáš na vašu svadbu?

Hej, sľúbil som mu, že ho pozvem. Avšak termín je stále neznámy. Vlani som sa po šesťročnej známosti rozišiel s priateľkou Ankou a teraz som voľný. Cez pretekársku sezónu niet na nadväzovanie nových kontaktov čas, ale nikam sa neponáhľam.

Aké dievčatá sa vám páčia?

Milé, premýšľavé.

Aj vy vyzeráte v civile s okuliarmi ako profesor. Po pretekoch vás možno nájsť pri počítači zahĺbeného nad štatistickými informáciami.

Baví ma to. V našom športe nie je veľa bežcov, ktorí idú na štart so sporttesterom opásaným okolo hrude. Pre iných pretekárov je to nepríjemné, ja som si už zvykol - zbieram takto údaje o záťaži tela v pretekoch. Tepovú frekvenciu si dám do kriviek a v pokoji pri počítači si takto ešte raz prejdem trať. Matematika ma na škole vždy bavila viac ako napríklad jazyky.

Napriek tomu ste v Oberstdorfe v pohode zvládli tlačovú besedu, odpovedali ste po anglicky.

No, sem-tam som ešte koktal. Hoci nemám bunky na cudzie reči, angličtinu som sa nadrel. Pri cestách vonku je to nevyhnutnosť.

Desiaty rok žijete v zime na Štrbskom Plese, po sezóne sa vraciate k rodičom do Zákamenného. Kde sa viac cítite doma?

Tam i tam. Som vďačný klubu ŠKP, že mi dali šancu pripravovať sa v nádhernej tatranskej prírode. Na druhej strane sa vždy teším na návrat domov. Dedina Zákamenné na Orave je len jedenásť kilometrov od poľských hraníc.

Stihli ste už oslavovať februárové úspechy?

Musel som ich odložiť až po skončení Svetového pohára. Veď po návrate domov som na Štrbskom Plese nestačil dvíhať telefóny s rozhovormi pre novinárov a musel som aj trénovať. Vo štvrtok som už letel na ďalšie súťaže do Fínska.

Rodičia majú malé hospodárstvo. Pomáhate im?

Pomôžem, keď môžem. Viem kosiť, hrabať seno, zvážať ho. Otec s mamou chovajú kravu, prasa, hydinu, v záhrade je skleník na pestovanie zeleniny. Roboty je vždy dosť. Mamka ma však šetrí a keď prídem domov, vraví mi, nechaj to tak, radšej si oddýchni.

Na čo si z detstva spomínate najčastejšie?

Na hokejové súboje vyšného konca s nižným na zamrznutej rieke. Bola zima, až prašťalo a ja som bol stále vonku a športoval. Oproti domu je svah na zjazdové lyžovanie, ale mňa to od malička ťahalo viac na bežky.

Prečo?

Mal som na to telesné dispozície, predpoklady na vytrvalostný beh. Tréneri to vycítili a viedli ma správnym smerom. Pretekanie v zasneženej prírode ma napĺňa radosťou. Tento šport by som za žiadny iný nevymenil.

Dá sa ním finančne zabezpečiť na život?

V našich podmienkach to nie je žiadna sláva. Posledné výsledky na Svetovom pohári a na majstrovstvách sveta ma však povzbudili. Za víťazstvo na Svetovom pohári mi pripadla prémia pätnásťtisíc švajčiarskych frankov a hoci mi v Nemecku strhli percentá na daň a časť som dal do tímu, stále mi zostala slušná kôpka, aby som rozmýšľal o novom počítači, o skialpinistickom výstroji. Hneď sa mi lepšie dýcha. Veď v sezóne si zavše pofrfleme, keď počas prípravy musíme platiť zo svojho a potom čakáme, či nám peniažky preplatia. Počul som, že aj za majstrovstvá sveta by som mal dostať odmenu.

Posledné výsledky by mohli zvýšiť pozornosť o bežecké lyžovanie na Slovensku, zlepšiť podmienky na Štrbskom Plese. Nemyslíte?

Obávam sa, že už pár rokov ideme u nás opačným smerom. Hoci snehu je túto zimu až-až, na Štrbskom Plese už pomaly niet kde trénovať. Výber tratí sa zúžil a tých zopár okruhov, čo zostalo, už nevyhovuje. Keď tento mesiac zoberú exekútori aj posledný ratrak na úpravu stopy, bude to klinec do rakvy nášho športu vo Vysokých Tatrách.

Čo bude s vami, s reprezentačným tímom?

Pôjdeme sa pripravovať do zahraničia, zvýšia sa náklady. Pred dvoma mesiacmi sme zašli do Slovinska, kde sme našli desiatky kvalitne pripravených tratí. To je potom radosť behať.

Víťazstvo vo Svetovom pohári vám už nikto nevezme. Aké ďalšie ciele máte vo svojej kariére?

Chcem medailu z vrcholného podujatia. Verím, že stihnem ešte dve olympiády, dvoje - troje majstrovstvá sveta. Na budúci rok mám pred sebou Turín a viem, že Slovensko ešte nemá kov zo zimnej olympiády. Možno sa to podarí mne, možno inému reprezentantovi, možno hokejovému mužstvu. Treba sa dobre pripraviť.

A najbližšie štarty?

Čaká ma záver Svetového pohára. V Lahti, v Osle, vo Falune sa idú moje obľúbené disciplíny - 15 kilometrov voľne, maratón klasicky, skiatlon. Cítim veľkú formu a púhe umiestenie v bodovanej tridsiatke ma už neuspokojí. Budem sa biť o víťazstvo.

Kto je Martin BajčičákNarodený: 12. júna 1976 v Dolnom Kubíne

Výška / hmotnosť: 169 cm / 69 kg

Tréneri v kariére: Albín Bernaťák, Ondrej Brúzik, Ivan Hudáč

Vzdelanie: Fakulta telesnej výchovy a športu so zameraním na trénerstvo v bežeckom lyžovaní

Vzor: americký cyklista Lance Armstrong

Prezývka: Bajčo, Bajko

Obľúbené jedlo: makové rezance, zemiakové šúľance z maminej kuchyne

Najväčšie úspechy:

Juniorské MS '96: 2. miesto na 10 km klasicky

3. miesto na 30 km voľne

MS '05 4. miesto v skiatlone (15+15)

10. miesto na 15 km voľne

SP 1. miesto v Reit im Winkl 15 km voľne

ZOH: 12. miesto v Salt Lake 2002 na 50 km klasicky