vody – a ste v poriadku. Pritom si vždy dávam pozor na to, čo pijem. Ak je šampanské skvelé, vypijem ho dosť, naopak, ak je priemerné, radšej siahnem po vode.“
To sú slová šampióna formuly 1 z roku 1997 Kanaďana Jacqua Villeneuvea, ktorý si rád spomína aj na časy pred štyrmi rokmi, keď spolu s elegánom tímu McLaren Davidom Coulthardom a vtedajším testovacím jazdcom stajne BAR Patrickom Lemairom vymetali bary v Monte Carle.
„Flámovali sme vo veľkom štýle. Nalievali sme si koktail, ktorý robil ľudí priateľskejšími a uvoľnenejšími a z nás zasa odhadzoval stres.“
Koktail Sex on the Beach obsahoval amaretto, vodku, pomarančový a malinový džús a ešte zopár ďalších ingrediencií.
Aj keď Villeneuve hovorí o alkohole ako človek so skúsenosťami, piloti F1 patria nepochybne k najväčším abstinentom. Veď riadiť úzky kokpit v takmer ležiacej polohe, zvierať volant v rýchlosti do 380 km/h a v priebehu jeden a pol hodiny prejsť na okruhu viac ako 300 km, to si vyžaduje absolútnu koncentráciu organizmu.
Pred pár desaťročiami sa však aj v zákulisí padokov občas i veľkí šampióni „utrhli“ a v dámskej spoločnosti si vyrazili do nočných lokálov.
„Sex – raňajky šampiónov,“ hlásal nápis na tričku majstra sveta spred 25 rokov, Jamesa Hunta. Bol známy nielen striedaním žien, ale aj pozitívnym vzťahom k alkoholu. Doplatil na to. Pred ôsmimi rokmi zomrel ako 45-ročný na infarkt.
Hviezdne trosky
V sychravom skorom ráne sa pražskou uličkou bezcieľne potĺka muž. Ľudská troska, bezdomovec. Pred štyridsiatimi rokmi jedna z najslávnejších postáv československého športu, vodácky elegán Václav Kozák. Športovec, ktorý so Slovákom Pavlom Schmidtom vybojoval na OH v Ríme 1960 zlato vo veslárskom dvojskife, sa zmenil na nepoznanie. Z veselého spoločníka sa stal zatrpknutý dôchodca, bufeťák, žijúci zo dňa na deň.
Príčina? Alkohol. Ten mu rozbil manželstvo a kvôli nemu prišiel o strechu nad hlavou. Kozák, ktorý prepil aj svoju zlatú olympijskú medailu, sa s osudom tuláka vraj zmieril.
Nie je však medzi športovcami jediný s takýmto osudom. Johnny Weismüller, plavecká legenda, víťaz OH z rokov 1924 a 1928 a prvý človek planéty, ktorý zaplával stovku kraulom pod jednu minútu, skončil podobne. Najprv si však ešte užil aj trochu filmovej slávy ako kráľ džungle, Tarzan.
O polstoročie neskôr sa to isté prihodilo fínskemu fenoménu bielych mostíkov Mattimu Nykänenovi, slávnemu „lietajúcemu vtákovi“, ktorému dali novinári prívlastok FinnAir. Usmievavý a peknými dievčatami obletovaný blondiak nezvládol veľkú športovú slávu. Po víťazstve na olympiáde 1984 v Sarajeve (mal vtedy 21 rokov) a troch zlatých v Calgary 1988, kde sa stal najúspešnejším športovcom olympiády, sa doslova spustil. Opustil manželku s dieťaťom a vydal sa napospas alkoholu.
Pred šiestimi rokmi, v jednom z nemeckých televíznych programov, svoje vzácne olympijské kovy „vydražoval“, len aby sa finančne aspoň na čas pozviechal. Potom skončil v jednom z helsinských barov, kde si zarábal ako spevák v spoločnosti striptérok.
Tajomný elixír
Nie každý športovec, s ktorým sa spájajú historky o alkohole, však skončil na dne.
Napríklad cyklista Vlastimil Ružička, ktorý pretekal na kedysi slávnych Pretekoch mieru, mal svoj tajomný elixír. Keď ho už opustili všetky sily a nohy nevládali šliapať do pedálov, siahol po svojej „zázračnej fľaši“. Stačil dúšok – a všetko bolo ako tesne po štarte.
Pre jeho súperov sa však neraz práve tento životabudič stal osudným. Ak už totiž bola ich fľaša s vodou prázdna, radi prijali nezištnú priateľskú ponuku kolegu Ružičku. Rum vo fľaši však skolil aj tých najodolnejších. Možno to bol práve 40-stupňový elixír, ktorý vydláždil Vlastovi cestu za nejedným triumfom.
Futbaloví nespratníci
Boli futbaloví tréneri, ktorí nestrpeli, aby sa ich zverencom stal fetišom čo len mariáš. Od neho bolo totiž neraz už iba krôčik ku poháriku. A boli aj takí, ktorí boli ochotní absolvovať večernú pochôdzku po kaviarňach, len aby spokojne zaspávali s vedomím, že ich „hviezdne ovečky“ sú v poriadku. Takým bol v časoch veľkej futbalovej Trnavy aj „Tónibáči“, vynikajúci trénerský stratég a psychológ hráčskych duší Anton Malatinský, ktorého rukami prešli päťnásobní majstri „bílych andelov“ Dobiaš, Kuna, Adamec a spol. Bol až úzkostlivo starostlivý. Vedel však, čo robí. Veď práve futbalisti patria vari k najviac ohrozeným športovcom. Napokon, dodnes sa na Slovensku udržiava tradícia vidieckych derby, keď sa hrdinovia futbalových šlágrov oslavujú v dedinskej krčme poldecákmi. Nesmú chýbať ani hráči.
Samozrejme, nie iba vo vidieckom folklóre treba hľadať počiatky pádu viacerých bývalých hviezd.
Naozaj nebolo málo tých, ktorí si po prudkom futbalovom vzlete svoj talent buď celkom utopili, alebo aspoň výrazne pribrzdili práve kvôli pozitívnemu vzťahu k alkoholu. Neboli to však len futbalisti, rovnaké prípady poznáme aj u hokejistov. Pamätníci veľkej éry Slovana si ešte určite spomenú na dnes už nebohého útočníka Vladimíra Dučaja, ktorý sa po veľkej sláve dočkal životného pádu aj vďaka láske k poháriku.
Spomedzi špičkových futbalistov sa v súvislosti s alkoholom vari najviac hovorí o bývalej megahviezde Manchestru United, Georgovi Bestovi. V 55 rokoch sa musel dokonca podrobiť náročnej transplantácii pečene.
Veľkú slávu neuniesol ani nemecký kanonier Gerd Müller, ktorý sa svojho času spíjal do nemoty. „Keby nebolo mojej manželky a bývalých spoluhráčov, ktorí stáli pri mne aj v najpekelnejších časoch, určite by som už dávno skončil kdesi v bahne,“ priznal sa majster sveta z roku 1974.
V pražskom futbalovom zákulisí patril kedysi k „majstrom vo fláme“ skvelý útočník a človek, Jan Berger. Honzove úlety by vraj vydali na veľkofilm a nebyť jeho anjela strážneho, trénera Václava Ježka, sotva by ušiel hrobárovi z lopaty. Stal sa abstinentom, žije príkladným životom a po návrate zo Švajčiarska sa mu darí aj pracovne – vo futbalovej sfére.
Čo dokáže alkohol
Najmä futbalové zahraničie zaznamenalo veľké návraty niekdajších „opilcov“.
Patrí k nim aj kapitán Arsenalu, Tony Adams. Pred 11 rokmi si odsedel štyri mesiace za mrežami, keď za volantom havaroval v podnapitom stave, o tri roky neskôr spadol opitý zo schodov v nočnom klube a jeho zranenie si vyžiadalo 29 stehov. Potom istý čas nepil, ale keď Anglicko neuspelo v semifinále ME ‘96, dva dni utápal žiaľ v alkohole. Až mu opäť prepadol. Len verejné priznanie a protialkoholická liečba mu umožnili comeback nielen v Arsenale, ale aj v reprezentácii. Vyslúžil si dokonca kapitánsku pásku.
Alkoholové tortúry má za sebou aj Mario Basler. V roku 1998 dostala bývalá hviezda Bayernu Mníchov pokutu od klubu za „nemiernu konzumáciu piva počas Oktoberfestu“, Vlastný klub ho potom nechal sledovať súkromným detektívom. Keď ho pred dvoma rokmi, pár hodín pred bundesligovým zápasom objavili o tretej ráno v bare, dostal pokutu 20-tisíc mariek. Vrcholom bola ním vyvolaná bitka v jednej pizzérii, po ktorej už vedenie Bayernu stratilo trpezlivosť a nespratníka uvoľnilo.
Dnes žne Basler úspechy na trénerskej lavičke Kaiserslauternu.
A do tretice kombinácia futbal + alkohol. Tentoraz z Bieloruska. Reprezentačnému brankárovi Gennadijovi Tumilovičovi, ktorý sa nedokázal zbaviť problémov s alkoholom, zachránila kariéru liečba hypnózou. Pred troma rokmi šokoval verejnosť vyhlásením, že ak by prestal s pitím, jeho výkonnosť by rapídne klesla. Teraz, v tridsiatke, však zmenil názor. „Už tri roky som nemal v ústach ani kvapku alkoholu, aj keď účinky hypnózy sú už dávno preč. Len škoda, že som sa jej nepodrobil v čase, keď som mal osemnásť. Určite by to zmenilo celú moju kariéru k lepšiemu,“ povedal brankár, ktorý začal piť ešte ako neplnoletý v „béčku“ Dinama Minsk. „Teraz sa cítim skvele, hádam ako nikdy predtým. Nie je pre mňa nič príjemnejšie, ako to, že neprežívam muky z rannej opice,“ priznal sa Tumilovič, ktorý kedysi v opitom stave ukradol klubový autobus, niekoľkokrát kvôli alkoholu zmeškal odlet na zápasy a neraz sa pod jeho vplyvom aj zranil. „Raz som sa takmer zabil. Opitý som jazdil po moste a stratil som nad autom kontrolu. Aký som bol rád, že som narazil do stĺpa.“
Výkričník Gascoigne
Vrcholom alkoholového nespratníctva je 34-ročný futbalista Paul Gascoigne. Tento Angličan, o ktorého futbalové umenie prejavil naposledy záujem Everton, už celé desaťročie zápasí so slabosťou k alkoholu. Zničila mu aj manželstvo s modelkou Sheryl. V opitom stave jej zlomil ruku. Súd ich rozviedol za dve minúty a syna Regana zveril do opatery matky. Gascoigne vtedy vyhral s obrovským náskokom anketu magazínu Focus O najhlúpejšieho človeka Veľkej Británie. Za ním skončili modelka Melinda Messengerová a Geri Halliwellová, bývalá členka Spice Girls.
Všetko sa to vraj začalo po vážnom zranení v roku 1991.
„Zo smútku som si dal panáka, a potom to už išlo dolu vodou. Vždy, keď som potreboval vypustiť paru z kotla, bol so mnou môj najvernejší kamarát – Johnny Walker. Až som prestával vnímať, či je pondelok alebo piatok.“
Paulove obchôdzky krčiem trvali aj niekoľko dní v kuse. Jeden a pol litra whisky bola pre kedysi výnimočného futbalistu denná norma, chutila mu aj ruská vodka. A jeho pivný rekord? Tridsaťjeden pínt! Nemožno sa teda čudovať, čo všetko stihol povyvádzať: rozbité televízory v lietadle na linke z Hongkongu, kde obťažoval letušky, rozbitý klubový autobus, keď dostal chuť sadnúť si za jeho volant. Pred troma rokmi sa pokúsil na stanici v Stevenage skočiť pod vlak. Keď jeho najlepší kamarát David Cheek zomrel po ich spoločnom pijanskom záťahu vlani v lete na zlyhanie pečene, Gascoigne zapíjal jeho smrť štyri dni v kuse.
Skúsil sa aj liečiť. Z kliniky v Londýne však ušiel po pár dňoch protialkoholickej liečby a večer bol už znovu „na mol“. Až teraz, po odvykacej kúre na klinike v Arizone, sa zdá, že Paul nachádza novú životnú motiváciu.
„Veľmi túžim v drese Evertonu odohrať ešte jednu sezónu a potom byť trénerom. Už nechcem byť v očiach verejnosti iba hlúpym klaunom. Zmenil som sa. Alebo lepšie, chcem sa zmeniť.“
Posledný poldecák vypil Gascoigne 4. júna tohto roku. Vyhodil vraj aj všetky prášky proti depresiám. „Netvrdím, že raz bude zo mňa abstinent. Jedno však viem iste: nepil som ani včera, ani dnes a neurobím tak ani zajtra!“
V pondelok bude Silvestra. Vydrží?
MARTIN PRÍBELSKÝ
