ILUSTRAČNÉ FOTO - TASR/AP

Stovky hlinených chatrčí, vonku ohniská a dym - ženy pripravujú skromné jedlo. To je utečenecký tábor Bagi Šarkat na okraji severoafganského mesta Kunduz. Okolo sa motajú deti v handrách, dospelí postávajú a blúdia sem a tam. V strede dav ľudí vyhliada humanitárnu pomoc. Skupinka žien vo vrecovinových burkách čaká pri vrátach, až sa začnú rozdávať pre deti sušienky, ktoré nedávno humanitárne organizácie priviezli z neďalekého Tadžikistanu. Žije tu viac ako 20 000 ľudí, štvrtina z nich prišla minulý mesiac.

Obraz histórie

Cez tábor prešlo niekoľko vĺn utečencov, ktoré vypovedajú o histórii Afganistanu. „Ako prví sem pred deviatimi rokmi prišli utečenci z Tadžikistanu. Utekali pred občianskou vojnou a cez rieku Pjandž to mali najbližšie k nám,“ hovorí štyridsaťročný Afganec Manan, manažér tábora a zamestnanec humanitárnej organizácie IOM.

Tadžici tu postavili provizórne hlinené chatrče a zemľanky, zabývali sa na dlhšiu dobu. Niektorí z nich sa neskôr uplatnili v armáde afganského lídra Ahmada Šáha Masúda. Iní si zohnali prácu ako vodiči či remeselníci. „V Kunduze som strávil nejakú dobu a miestni obyvatelia nás nikdy nenechali bez pomoci. V mešitách robili pre nás zbierky a za ne sa potom nakupovalo jedlo. Hladom tam nikto neumieral,“ hovorí Dodar Kingakov, muž stredného veku z Garmu v strednom Tadžikistane. Počas občianskej vojny bojoval na strane opozície. Dodar spomína, ako Kunduz bombardovali lietadlá vtedajšieho Masúdovho súpera Rašida Dostuma.

V polovici deväťdesiatych rokov prezident Tadžikistanu Emomali Rachmonov vyzval na zmierenie a Tadžici sa po krátkom váhaní začínajú vracať domov. V tom čase sa už bojovalo v bezprostrednej blízkosti Kunduzu, tentoraz Masúd spoločne s Dostumom proti Talibanu.

Uvoľnené chatrče postupne obsadili ľudia, ktorých z Kunduzu a susednej provincie Tachár vyhnala vojna. Pretože Kunduz je oblasťou, kde už tradične žijú Paštuni, provincia sa pomerne rýchlo pridala k Talibanu. V Bagi Šarkat našli útočisko Paštuni z frontových oblastí.

Koncom deväťdesiatych rokov pribudli ďalší: farmári, ktorí nezozbierali žiadnu úrodu, pretože po celý rok 2000 nezapršalo.

Aj po páde Talibanu je dôvod utekať

V novembri tohto roku sa v Kunduze zabarikádovalo viac ako osemtisíc bojovníkov Talibanu, vrátane troch tisícov cudzincov. Poľný veliteľ Daud Chán sa našťastie dohodol s talibanskými mulláhmi a tí potom zložili zbrane. Hneď potom sa časť frontových utečencov vydala na cestu domov. Sever Afganistanu už patril Severnej aliancii. Noví utečenci však stále prichádzajú: napríklad Paštuni z oblastí, ktoré obsadili jednotky verné prezidentovi Burhanudínovi Rabánímu.

Keď Severná aliancia obsadila Chodža Ghar, kde sa predtým na dva a pol roka zastavila frontová línia, mladý Paštun Amir si zbalil svoje veci a s rodinou odišiel do Kunduzu. „Necítim sa tam bezpečne, dom mi rozstrieľali, vyhrážali sa mi, bál som sa o svoj život,“ hovorí. Obsadil v tábore jednu z prázdnych chatrčí, za zvyšok svojich peňazí nakúpil drevo na krov a pred dvoma dňami si hlinou utesnil strechu. V troch malých miestnostiach žije i s desaťčlennou rodinou.

No pád Talibanu mu predsa priniesol pozitívnu zmenu: prelomili sa bariéry na hraniciach a humanitárne organizácie doviezli základné potraviny. Na rozdiel od minulých mesiacov utečenci už aspoň neumierajú hladom. „Rozdávali sme múku, päťdesiat kilogramov na rodinu na mesiac. Hoci päťdesiat kilogramov na desaťčlennú rodinu, to nie je zas tak veľa,“ hovorí Manan.

Autor: TOMÁŠ VLACH, Kunduz pre SME(Autor pracuje pre humanitárnu organizáciu Člověk v tísni)