Uznávaný architekt, ktorého rukopis sa dá čítať v Paríži (Centre Georges Pompidou), Berlíne (Postupimské námestie), Ósake (letisko Kansai), či Maranelle (aerodynamický tunel pre Ferrari). „Manhattan je magické miesto,“ vyhlásil taliansky architekt pre CNN. „Jeho prednosť spočíva v úžasnej prispôsobivosti.“

Proti gravitácii

Nová budova bude mať výšku 230 metrov, kancelárie rozlohu 143-tisíc metrov štvorcových. Plášť bude zo skla, z keramiky a ocele. Stavať ho začne firma Fox a Kowle v roku 2003. Nové sídlo redakcie New York Times vznikne len dve ulice od domu, v ktorej denník sídli od roku 1913.

Šesťdesiatštyriročný taliansky architekt porazil v konkurze kolegov zvučných mien – Normana Fostera, Franka Gehryho a Cesara Pelliho. Viceprezident The New York Times Company Michael Golden ocenil Pianovu charakteristickú fasádu, ktorá pripomína čistú sklenenú pokožku skrývajúcu a zároveň odhaľujúcu živý vnútorný organizmus stavby. „Zdá sa, akoby sa stena odpútala od tela stavby a plávala vo vzduchu okolo veže.“

„Bola to veľká výzva, lebo pôjde o moju prvú realizáciu v New Yorku,“ povedal pred časom v rozhovore pre SME Renzo Piano, ktorého vklad do súčasnej architektúry bol pred tromi rokmi ocenený Pritzkerovou cenou, čo je architektonická obdoba Nobelovej ceny. „Konkurencia bola naozaj silná, a preto ma víťazstvo teší dvojnásobne. O čom je táto budova? O vzdore proti gravitácii. Pravda, to je iba myšlienka a tá je nehmotná. Pozerať sa na stavby len ako na symboly je trochu klamlivé. Avšak niekedy mám symboly rád a vo vyjadrení espritu ako v prípade The New York Times som vedome počítal so sémantickými významami.“

Technické zázraky

Najväčšie technické divy sa odohrávajú na fasáde budovy. Aby zabránil veľkému prieniku tepla zvonku, Piano navrhol stenu z tenkých horizontálne radených keramických žrdí, ktoré sú pol metra pred čistým sklom. Vytvára sa tak tieň, ktorý však nebráni pohľadu z okien.

„Biely keramický obklad by mal vytvárať farbu okamihu,“ hovorí Piano. „Skoro ráno by mal byť modrý, počas búrky sa zmení na studené tóny a pri západe slnka na teplé. Z kapacity budovy som sa snažil vytiahnuť romantický nádych, ktorý by mal byť zrkadlom aktuálneho počasia. Ak technika bude slúžiť dobrému pocitu ľudí a ich potrebám, vtedy je to fajn. Aj tu platí, že architektúra interpretuje sily prírody. Je zaujímavé, že tieto energie sa priťahujú ako láska a nenávisť. Vzájomne sa potrebujú, no zároveň aj odpudzujú.“