ateľa, narodeného roku 1939 v Humennom a pôsobiaceho od roku 1980 v Budapešti, uverejnil aj Slovník slovenských spisovateľov, toto meno ostáva u nás skôr neznáme.

A je to škoda, lebo Kníchalova tvorba prekračuje hranice tzv. krajanskej literatúry, ak si pod ňou predstavujeme niečo lokálne zakonzervované alebo tradičné. Dôkazom toho boli už jeho Mlyny Prozreteľnosti, publicistické články z rokov 1988 - 1989, svieže komentáre k dobovým udalostiam, svedčiace o všestrannej autorovej rozhľadenosti, ktorá mu umožnila písať s časovým i žánrovým presahom. Obdobné znaky má kniha Nekropolis.

V nej už hovorí skôr esejista než publicista či novinár, skôr laický filozof než profesionálny rozprávač príbehov. Okrem úvodnej satiry Návšteva najvyššieho predstaviteľa a publicistickej prózy Nekropolis, kde je reč aj o stalinských zločinoch (skrytá polemika s Júliusom Fučíkom), a záverečných prózičkách o konci vojny, jednoduchosti teroru a sci-fi epizóde Ôsma veľmoc, jadro knihy tvoria zvláštne útvary.

V minime epiky, ktorá lokalizuje a zároveň rámcuje konkrétny autorov zážitok najmä z ciest do Španielska a Talianska, sa skrýva lyrická, metafyzická, meditatívna, asociatívna podstata, kde sa autor presúva do celkom iných, minulých čias a svetov, živo si predstavujúc to, čo je pradávno mŕtve a z čoho zostala len nejaká výtvarná alebo architektonická pamiatka.

Tento druh predstavivosti v ňom vyvoláva skutočný zážitok a ten zasa meditácie na tému človek, jeho povaha, sklony, nemeniteľné vlastnosti. Výrečným príkladom nech je poviedka Talizman - mimochodom, venovaná Vincentovi Šikulovi na pamiatku ich stretnutia v Bratislave v októbri 1989, ktorá iniciuje spomienku na priateľa Joaquína, ktorý daruje jeho synovi kolorovanú reprodukciu jaskynnej maľby zo staršej doby kamennej v Altamire.

Časové premeny i preskoky sa odohrávajú v autorovej mysli aj pri pohľade na veže talianskych miest, posmrtnú masku básnika Endre Adyho, Michelangelovu fresku v Sixtínskej kaplnke, Mozartovu Viedeň, Renoirovu Grizetku. V jeho filozofujúcich zamysleniach sa nevyskytujú ani výtvarné, ani hudobné výrazy, veď nakoniec nechce diela umelcov odborne vysvetľovať, ale dáva sa nimi unášať, a tak sa tu v plnej sile uplatňujú vnemy zmyslové.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje esejistická koláž Bozky a iné slasti a Arkády. Autor tu vynachádzavo a vtipne rozoberá mužsko-ženské vzťahy, resp. ich genézu a prvé prejavy, ktoré ako bránu k slasti otvára prvý bozk. Veľmi decentne si všíma a pomenúva všetky fázy toho, čo eufemisticky nazýva rozmnožovacím pudom, ale za čím vidí oveľa viac, totiž ozajstné stotožnenie sa s druhým. Bez lákajúcich priamych pomenovaní, no o to citlivejšie a hlbšie začiera do tajomstiev krehulinkej dôvernosti medzi dvoma bytosťami.

K zaujímavej psychologickej dedukcii dochádza, keď tvrdí, že krízu vo vzájomných vzťahoch môže oslabiť spomienka na priateľky a družky z detstva, pričom sa s týmito dôvernosťami dá podeliť "s jednou jedinou bytosťou", čo autor pokladá za vzrušujúce. Dosť kontroverzná rada, lebo v praxi to nemusí byť len pozitívum.

Kníchalova kniha je akýmsi duchovným sprievodcom po kultúrnej minulosti, unikátna svojím pohľadom.